Láska alebo nenávisť

Deviata kapitola: Prekvapenie

Ležala som na vankúši premočenom slzami. Celé tri mesiace som sa úspešne vyhýbala myšlienkam na Patrica. Namýšľala som si, že mi na ňom už nezáleží, že to bolo len chvíľkové poblúznenie. Namýšľala som si, že aj on na mňa už zabudol. Nezabudol.

"Môžem vojsť ďalej?" spýtala sa spoza dverí Lucy. Neodpovedala som jej a tak vošla. Kraj postele sa prehol pod jej váhou keď si na ňu sadla. Položila mi ruku na chrbát a pohladila ma.

"Mishka, povieš mi čo sa to s tebou deje?"

Chcela som to zo seba konečne všetko dostať. Chcela som to konečne niekomu povedať, niekomu sa zveriť, ale nemohla som. Vypadala by som ako psychopat.

"Vždy sme si predsa všetko vraveli." Pozrela som jej do očí a odrazu som vedela, že jej môžem veriť. Že zo mňa neurobí blázna.

"Bude sa ti to zdať zvláštne, budem vypadať ako blázon, ale ver mi, je to tak...."

____________________________________

Vyrozprávala som jej celý príbeh o mne a Patricovi. Zaujato ma počúvala, ani na moment nezapochybovala o tom, že by som si to mohla vymyslieť, alebo že mi preplo a je zo mňa cvok. Dopovedala som jej to všetko a ona asi dve minúty v tichu sedela a premýšľala nad tým, čo som na ňu práve vybalila.

"Páni...." vydýchla nakoniec. "Už sa ti ani nečudujem, že si bola taká, aká si bola."

Prikývla som jej na súhlas. Konečne som všetko zo seba dostala, konečne sa mi uľavilo, konečne ma niekto pochopil.

"Myslím, že toto by si si mala prečítať." podala mi vianočný darček. "Dal si záležať na tom, aby si to našla. Chvíľu som si ten balík prezerala a našla som tam na boku krabice napísané, že je to súrne a že si to musíš prečítať." strkala mi do rúk balík.

Neochotne som ho vzala. Pohládzala som jemný baliaci papier, prechádzala som prstami slová vyryté perom na boku krabice do papiera. Pomaly som otvárala krabicu. Až veľmi pomaly.

Čím rýchlejšie ju otvorím, tým rýchlejšie to budem mať za sebou - pomyslela som si a rýchlo som strhla veko krabice dole. Odhalila sa záplava modrých lupeňov a na nej pohodený ďalší lístoček. Chytila som ho do rúk a prešla po jemnom papieri bledunko modrej farby. Otvorila som ho a na ňom bolo napísané: "Pozri sa pod lupene."

Zahrabla som rukou do lupeňov a vynorila som z nich malú ozdobnú krabičku v tvare ruže. Otvorila som ju a tam som našla krásny prsteň. Ligotal sa na ňom trblietavý kamienok, vyzeral ako pravý diamant. Ohromene sme s Lucy na seba pozerali.

"Skús si ho." pobádala ma.

Vytiahla som ho z krabičky, prezerala som si ho na dlani až som nakoniec neodolala a nastokla som si ho na prst. Sedel úplne ako vyrobený pre mňa. Lucy si zobrala krabicu a znova v nej zalovila. Vytiahla znej ďalší papierik. Podala mi ho a ja som ho znova začala čítať: Stretneme sa dnes o 20:20 v altánku v parku.

Pozrela som na Lucy. "Koľko je hodín?" náhle som sa spýtala. Hodila po mne svoj sto wattový úsmev.

"Je 20:10."

Prikývla som. Vrhla po mne nechápavý pohľad. "Tak na čo čakáš?" zrúkla po mne s láskou. "Bež!"
Vyskočila som z postele a rozbehla sa dole. Nazula som si topánky a schmatla z vešiaku bundu. Park je odtiaľto vzdialený desať minút cesty, keď budem bežať, stihnem to aj za päť minút. Dala som sa do behu. Klzká zem sa mi šmýkala pod nohami. Za behu som si obliekla bundu, vytiahla som z vrecka mobil, skontrolovala som čas. Mám ešte tri minúty času a už som za bránou parku. Spomalila som do kroku nech nie som taká zadýchaná. Zapla som si bundu aj keď mi bolo úplne teplo. Líca som zaručene mala červené jak rajčiny. V diaľke som zazrela svetlo. Blikotalo tam. To budú asi len nejaký ľudia. Pomyslela som si. Mierila som priamo k dohodnutému miestu. Bolo jasné, že to svetlo nebolo od ľudí. Altánok bol celý vysvietený vianočnými svetielkami. Zastala som tesne pred ním, pár krokov pred schodíkmi. Patric mi stál otočený chrbtom, lakťami sa opieral o drevené zábradlie. Pozeral sa smerom k žblnkajúcemu potôčiku. Spravila som krok ku schodíku. Ten samozrejme zavŕzgal a prezradil ma. Patric sa otočil tvárou ku mne. Kútiky pier sa mu zdvihli v náznaku úsmevu. Zostala som stáť na prvom schodíku. Podišiel ku mne, natiahol ruku. Ostýchavo som ju prijala a vyšla po schodoch za ním. V momente keď som vykročila z posledného schodíku hore, rozozvučala sa tlmená hudba.

"Smiem prosiť?" zašepkal mi pri uchu. Omámená čarom tejto chvíle som prikývla, aj keď tancovať absolútne neviem. Stáli sme na mieste a iba sme sa kolísali z boka na bok.

"Chýbala si mi." vydýchol mi pri líci. Úplne som sa topila v jeho objatí, oprela som si hlavu o jeho plece nechala som sa unášať pocitom blaha a tepla sálajúceho z jeho tela. Chcela som mu povedať, že aj on mne chýbal, ale slova mi uviazli v krku.

Chytil mi dlaň na ktorej sa pýšil prsteň od neho a zatočili sme sa. Hudba dohrala, zostali sme len stáť. Chúlila som sa na jeho hrudi a čudovala som sa, že mu nie je iba v tričku s dlhým rukávom zima. Mňa teda triaslo ako osiku. Ani nie zimou ako vzrušením z toho, že som zasa s ním. S niekým, kvôli komu som celé tri mesiace pretrpela. A stále som ho ľúbila.

"Aj ty si mi chýbal." dostala som nakoniec zo seba. Svetlo vianočných žiaroviek sa stlmilo, Patricová tvár si priblížila ku mne. Cítila som jeho horúci dych na perách, počula som, ako sa mu zrýchlil a prehĺbil..... Túžila som po jeho perách tak, ako on túžil po tých mojich. Privrela som oči, pootvorila pery. Cítila som jeho pery ako sa obtreli o moju lícnu kosť, cítila som jeho pery ako mi prechádzajú po fialových kruhoch pod očami, cítila som jeho nos ako sa obšuchol o ten môj, cítila som jeho pery ktoré sa konečne dotkli tých mojich. Jeho sladké, poddajné pery.

Vôbec som nemyslela na bolesť, keď som nebola s ním, na bolesť, keď som sa ho nemohla dotýkať, keď ma nemal kto pohladiť. Nemyslela som vôbec na nič. Iba na to, že je tu a teraz, a ja som s ním. Nič iné ma nezaujímalo. Ani to, že vo vrecku mi vibruje mobil a ziape na celý park.

"Nechceš to zdvihnúť?" vytiahol mi z vrecka mobil. Na displeji svietilo "mama."

"Áno mami?" zodvihla som mobil.

"To som ja." ozvala sa Lucy. "Mama sa pýta, či nechcete prísť domov, vonku je dosť zima."

Mama sa pýta? Z kade o tom mama vie? Nič som jej nevravela.

LUCY!

To ona jej o tom musela povedať.

"Ty si jej o tom povedala?" vybafla som na ňu nie zrovná najmilším tónom.

"Prečo nie?" odpovedala mi so smiechom.

V telefóne sa ozval šum a následne mamin hlas.

"Princezná, poď domov. Vonku je zima a rada by som sa zoznámila s tvojím priateľom."

Pozrela som na Patrica, v očiach sa mi zráčila otázka. A jemu odpoveď. Chytil ma za ruku a viedol ma smerom domov.

"Za chvíľu sme tam." ukončila som hovor.

____________________________________