Môj francúzsky cukríček (Texting)

5.Kapitola

Začala som sa klepať. Ani neviem, či od hnevu, šoku, alebo čoho...

Sad_girl123: Prečo ti na tom tak záleží, prečo mi hovoríš, že mi chceš pomôcť, aj keď hrozí, že sa naštvem, a že s tebou potom dlhú dobu neprehovorím? Prečo sa staráš do môjho života, prečo sa o to tak zaujímaš, prečo mi píšeš... Proste prečo??

Sad_boy321: Pretože sa mi páčiš, bonbónik. :3

Mala som pocit, že mám konečne kamaráta a nakoniec sa z neho vykľuje ten francúzsky cirkusant, čo pohltil všetku múdrosť sveta...

Nie, to nemôže byť pravda... Proste nie... Ja sa mu páčim? Tára do vetra, blbec jeden... Alebo...? Nie, ja preca nikdy nebudem nikým milovaná, nesmiem mať takéto uvoľnené myšlienky!

1 neprečítaná správa Sad_boy321

Sad_boy321: Bonbónik, si tam?

Sad_girl123: Nie, nechaj ma.

Sad_boy321: Nenechám, bonbónik. :3

Používateľ Sad_boy321 Vám zmenil prezývku na My_sad_bonbónik

My_sad_bonbónik: Prečo bonbónik...? Prečo ma nenecháš?

Sad_boy321: Záleží na tom, bonbónik?

My_sad_bonbónik: Áno, veď ťa nepoznám...

Sad_boy321: Sad_boy321, teší ma! :)

My_sad_bonbónik: Mňa ani nie...

Sad_boy321: To je škoda. :'(

Neodpísala som mu. Veľmi ma tento rozhovor vyčerpal. Mala som nutkanie poddať sa a získať si nového kamaráta. Ale ja nemôžem byť milovaná, nepotrebujem to, nepotrebujem, aby ma niekto ľutoval.

Ale asi by to bol fajn pocit...

###

Keď som sa ráno zobudila, prišla za mnou Alica a nejaká ďalšia žena. Nepoznala som ju, ale rýchlo mi docvaklo, kto to je. Sociálka.

,, Charlotte, toto je Anna Landaulová, ona má v sociálke nastarosti tvoj prípad," prehovorila Alica a odišla z izby.

Fakt díki...

,,Ahoj Charlotte. Prišla som za tebou kvôli nedávnej smrti posledného člena tvojej rodiny. Keďže sa o teba nemá kto starať, hľadáme niekoho, kto by bol ochotný adoptovať si ťa. Budem ťa informovať o novinkách. Ahoj," povedala Anna Landaulová a odišla tiež.

Aha. Fakt super...

Vtom do miestnosti vošla Alica opäť.

,,Počuj, tvoj zdravotný stav je už viac-menej vporiadku. O chvíľku ťa odpojíme od prístrojov a o dva-tri dni pôjdeš domov alebo do domova," povedala.

,,Fajn," na viac som sa nezmohla. Necítila som nič. Len prázdno v mojom vnútri. Niežeby som mala svojho otca nejako extrémne rada, ale... Už nikoho nemám. Nikoho.

,,Ešte jedna vec, na izbu ti pridelíme jedného chlapca. Tak sa skús... Správať priatelsky," povedala.

,,Fajn," odpovedala som ja, načo vyšla z izby. Asi pochopila, že dlhšiu ako jednoslovnú odpoveď zo mňa teraz nedostane.

Zadívala som sa do stropu a na chvíľu zatúžila uvidieť žiarivé hviezdy na nočnej oblohe. A oveľa viac som túžila po osobe, ktorá ma k tomu doviedla. Ale ona bola už dávno preč.