Môj francúzsky cukríček (Texting)

2.Kapitola

,,Mami! Mami!" utekala som po záhrade s krikom. Teda, skôr som sa tackala. Koleno som mala v jednom ohni, pretože som škaredo spadla z hojdačky. Bolo celé opuchnuté s krvavým škrabancom, okolo ktorého sa už tvorila veľká modrina. S plačom som dobehla k mame, ktorá práve vešala prádlo.
,,Auuuuuuu!" zapišťala som, keď sa mi podlomili nohy a bolestivo som spadla na zem. Dala som sa do ešte usedavejšieho plaču. Mama sa ku mne sklonila a nežne ma pohladila po vlasoch. Potom sa ale postavila a s úsmevom povedala: ,,Vstaň." Ja som na ňu iba nechápavo hľadela. Ešte stále som vzlykala a utierala si slzy, ktoré mi potokom tiekli z očí.
,,Vstaň." zopakovala mama a neprestávala na mňa láskyplne pozerať.
,,J-Ja to nedokážem. A-Až príliš to b-bolí." odporovala som jej. Ona sa iba hrejivo usmiala a nastavila mi ruku.
,,Si silnejšia než si myslíš. Na to nikdy nezabudni." predniesla s takou istotou až som jej uverila, odhodlane sa chytila jej ruky a postavila sa.

                       ###

,,Mami! Mami!" kričala som z plného hrdla so slzami v očiach, keď som sa vracala zo školy. Dozvedela som sa hroznú správu. Moja najlepšia kamarátka sa sťahuje do Rakúska, pretože jej otec tam dostal prácu. Bol to najhorší deň môjho života. Toto znamenalo koniec nášho 5 ročného priateľstva. Poznali sme sa od škôlky a teraz sme spolu v 2. ročníku na základnej škole. Bolo to kamarátstvo na prvý pohľad. A teraz to je všetko preč!!!

Mama ku mne pribehla so strachom v očiach. Keď si ma prezrela a uistila sa, že mi nič nie je, úľavne vydýchla. Potom sa mi znova pozrela do očí. Z tých jej som vyčítala zvedavosť a starosť.
,,Čo sa deje?" povedala s úsmevom. Ja som na ňu cez slzy ledva videla, no jej žiarivý úsmev by som videla aj v tme.
,,K-Kamila od-odchádza do Rakúska. U-Už sa viac  nestretneme." hovorila som koktavo pomedzi vzlyky. Mama si ma pritiahla do objatia a chlácholivo sa so mnou hojdala.
,,Poď niečo ti ukážem." povedala a už ma ťahala do záhrady. Tam sme prešli za roh domu kde bol opretý rebrík, o ktorom som ani nevedela. Mama sa začala šplhať a ja som nasledovala jej príklad. Ocitli sme sa na rovnom kúsku strechy, kde sme si ľahli. Pozrela som sa na oblohu, kde sa rozprestieralo milión hviezd. Len som ich nezaujato prebehla očami a začala sa viac obzerať okolo seba. Nechápala som prečo ma mama zavolala, keďže nič výnimočné som tu nenašla. Pozrela som sa úkosom na mamu, ktorá spokojne hľadela na hviezdy.
,,P-Prečo sme tu?" spýtala som sa jej nechápavo. Ešte stále mi tiekli slzy, takže som smrkala. Ona sa iba širšie usmiala.
,,No nie je to krásne?" hovorila dychtivo. No ja som stále nechápala. Zmätene som točila hlavou, ale nič "krásne" som nenašla.
,,Čo je krásne?" spýtala som sa jej narovinu. Ona si iba povzdychla.
,,Ty to nevidíš?" spýtala sa ma a kútikom oka ma pozorovala. Ja som iba pokrútila hlavou na znak nesúhlasu.
,,Pozri sa pozornejšie." povedala a znovu odvrátila zrak ku hviezdam. Tak som sa tam tiež pozrela a hľadela som na ne. No nech som aj škúlila, nič zvláštne som nevidela. Započula som mamine hmkanie nejakej mne neznámej piesne. Potom som začula jej jemný a príjemný hlas.
,,Vieš, celý svet je plný zázrakov, na ktoré sme si však tak zvykli, že ich nazývame všednými vecami. Tak ako tieto hviezdy. Pre väčšinu ľudí sú nezaujímavou samozrejmosťou, že si nevšimnú ich cenu a krásu. A pritom sú také nádherné." úžasnuto si vzdychla a pokračovala v hmkaní. Ja som len zatvorila oči a odobrala sa do ríše kde hviezdy neboli len všedné veci.

•••

Dnes som sem dal trošku z jej minulosti, snáď sa ľúbi...😁
Váš Lenni🖤🖤