Môj francúzsky cukríček (Texting)

9.kapitola

Zobudila som sa na to, ako sa mi rozvibroval mobil na stolíku pri posteli, na ktorej som práve ležala. Mike si v noci zjavne preľahol do svojej postele, asi sa bál, že ma naozaj rozpucí.

Cez messenger mi volalo neznáme číslo. Už som počula od tých podvodníkoch z ďalekých krajín, ktorý z vás vyžmýkajú všetky money, ktoré mate, tak som račej nezdvihla, najmä keď som videla predvoľbu, ktorá ani zďaleka nebola slovenská.

Bolo 6:57, vedela som, že dnes už určite nezaspím. Tak som si prezrela všetky nové správy na fejsbuku, čo sa za posledný čas nejako nahromadili.

Prekvapilo ma, že taká nebola ani jedna. To sa mi hádam ešte nikdy nestalo, vždy sa našli decká, čo mi jednoducho chceli robiť zle, a poslednou dobou som si písala aj s tým cvokom, sad boyom.

Bola som z toho sklamaná, už som ho chcela vrátiť tam, kde bol, keď zrazu prišla žiadosť o priateľstvo od mne neznámeho používateľa an_idiot_987. Netušila som, kto to je, no bolo mi jasné, že si musím nájsť aspoň nejakú zábavku, kým sa Mike zobudí. Nehodlala som celý ten čas iba tupo civieť do stropu.

Pridala som si ho teda do priateľov a chystala som sa mu napísať správu, keď ma predbehol...

an_idiot_987: Ahoj.

Sad_girl123: Ahoj?

an_idiot_987: Zaujal ma tvoj profil.

Sad_girl123: Ehmm, veď tam nič nie je...

an_idiot_987: Veď práve.

Okej, tak toto je asi fakt čudák alebo idiot, ako sa aj nazval. Netušila som, čo mu mám na to odpovedať no našťastie napísal ďalšiu správu, ktorou tú predošlú aspoň trošku rozvinul.

an_idiot_987: Nemáš tam fotku, ani popis a o tom, že ešte stále používaš tento účet svedčí iba aktivita, kde máš iba zopár prijatých žiadostí o priateľstvo a ako priateľov máš označených dokopy asi troch alebo štyroch ľudí vrátane mňa. A prečo si smutná?

Sad_girl123: Je moja vec, čo o sebe komu, kedy a kde poviem, nie?

an_idiot_987: Asi máš pravdu.

Sad_girl123: Mám.

Zahryzla som si do pery, neznášam takéto oničom konverzácie. Opustila som nás čet a rozklikla som si jeho profil. Vyzeral byť odflaknuty, nemal tam ani fotku, ani písmeno napísané, len používateľské meno. A pripojil sa... Dnes o 6:50?? Čo?

Sad_girl123: Koľko máš rokov?

an_idiot_987: A koľko rokov máš ty?

Sad_girl123: To ti vešať na nos nebudem, nepoznám ťa. Ako si natrafil na môj absolútne neznámy profil, keď si sa prihlásil len pred pár minútami?

an_idiot_987: To ti vešať na nos nebudem.

Sad_girl123: Si ako malé decko vieš o tom?

an_idiot_987: Aspoň že je duša dieťaťa nevinná.

Sad_girl123: A to máš skadiaľ?

an_idiot_987: Z internetu, odkial inakadial by som to asi mal?

Na toto som odpoveď už fakt nemala, tak som sa radšej pokúsila načat rozhovor z inej stránky.

Sad_girl123: Teraz vážne, poznáš ma v reálnom živote?

an_idiot_987: Ako to mám vedieť, keď nepoznám tvoje skutočné meno?

Sad_girl123: Charlotte.

an_idiot_987: A ja som Idiot, teší ma, Charlotte. Nemyslím si, že ťa v 'realnom živote' (ako to ty nazývas) poznám...

Sad_girl123: Super, idiot, čo takto skutočné meno?

an_idiot_987: A ako vieš, že toto nie je moje skutočné meno, ak sa vlastne nepoznáme?

Sad_girl123: Žeby sa také mená nepoužívali?

an_idiot_987: A čo ak som jeden z tých ľudí, ktorí majú odporné, nezvyčajné mená, lebo si z nich ich rodičia urobili dobrý deň?

Pri zmienke o rodičoch som úplne stuhla. Keď tu bol so mnou Mike, darilo sa mi predstierať, že sa nič nestalo. A teraz mi to tu tento idiot, aj keď neúmyselne, musí ešte aj pripomínať.

Sad_girl123: Daj mi, prosím pokoj.

an_idiot_987: Čo?

So slzami na krajíčku som pretočila očami. Jasné, že ani netuší, ako hlboko zaryl ďalší nôž do môjho srdca pomocou jednej vety, ale aj tak ho zaryl.

Sad_girl123: Už mi nepíš.

an_idiot_987: Preto, lebo som povedal, že sa volám Idiot?

Sad_girl123: Nie, už mi fakt nepíš, ahoj.

an_idiot_987: Počkať, čo? Niee, nechoď preč!

Prečítala som si jeho poslednú správu, ale nemala som dosť síl na to, aby som mu odpísala. Ani som mu odpísať nechcela. Potrebovala som len zabudnúť, tak prečo to ale sakra nešlo?

Prístroj, na ktorý som bola pripojená, sa rozpípal o niečo nepravidelnejsie a keď zaznelo dlhé piiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiip, uvedomila som si, že prístroj, ktorý vydal tento strašný kvilivy zvuk nie je pri mojej posteli, ale pri tej Mikeovej.

Začala som kričať, aby niekto-hocikto prišiel, aby mu niekto pomohol. Vedela som, že niekde by tu malo byť aj nejaké tlačítko, ale v tej panike som pomedzi plač vládala iba kričať.

Možno to bolo iba pár sekúnd, no mne sa to zdalo ako celá večnosť, kým sa do izby konečne vhrnuli ľudia v bielom oblečení. Zrak som mala už dávno zomazaný od sĺz a tvár celú premocenú.

Aj ked Mikea zobrali ľudia v bielom dakde preč, ja som stále nedokázala prestat kričať. Pri prístroji na ktorý som bola napojená sa zjavila Alica a niečo si tam s ním porabala. Bolo mi to jedno.

Veď Mike zomiera, ak ešte nezomrel!

Keď mnou prebehla náhla vlna únavy, pochopila som, že Alica mi tam dala niečo na upokojenie alebo na zaspanie.

Ale ja chcem ostať bdelá, chcem vedieť, či je nažive, alebo nie!

Môj názor nikoho nezaujímal a čoskoro som bola umlčaná vynúteným spánkom.