Tak rýchlo sa ho chce zbaviť? To si naozaj myslí, že bude ochotný jej to dovoliť? Už od začiatku sa mu zapáčila, niečo cítil, keď jej podal ruku, a to sa v jeho prípade nestávalo tak často, takisto ani možnosť, že bude mať čas zotrvávať v prítomnosti takého dievčaťa akým bola ona, nebola veľmi pravdepodobná vzhľadom na jeho momentálne záujmy a nespokojnosť Najvyššieho vodcu s jeho osobou a rozhodnutiami. Nechať si ujsť takú príležitosť by bola chyba, ktorú nemal v úmysle urobiť.
„Som absolútne spokojný s tým, že si pri mne, ty Lia. Nemám voči tvojej prítomnosti žiadne námietky. Budem rád, ak ma podrobne oboznámiš s mojimi novými povinnosťami, spolieham sa na tvoju pomoc a podporu ako nový člen vášho tímu."
Nevyzeralo to tak, že by ju jeho odpoveď potešila, práve naopak, no nemala na výber, nemohla len tak ľahko obísť jeho priania, aj keď nebol v pozícii, v ktorej by sa ho mala až tak veľmi obávať, ako keby pred ňou stál veliteľ Ren.
Cítil však, že by jej mal niečo povedať, niečo čo by ju upokojilo a zmiernilo by to napätie, ktoré sa medzi nimi začalo proti jeho vôli vytvárať. Vedel, že ak sa nebude pri ňom cítiť v bezpečí, nepodarí sa mu s ňou nadviazať žiadny priateľský kontakt, prial si aspoň raz niekam zapadnúť, aspoň raz nevzbudzovať u svojich podriadených hrôzu.
Samozrejme to sa netýkalo trooperov, hlavne nie jednotky, do ktorej bol zaradený Zradca, tých si chcel preveriť riadne a dať im veľmi jasne najavo, čo sa im môže stať, ak nebudú rešpektovať príkazy a nariadenia.
Ak zistí akékoľvek pochybenie doslova ich zničí a nebude čakať na nikoho a na nič.
Nikdy im nedôveroval, a doteraz sa mu len potvrdilo, že mal pravdu. V jej prípade to však bolo iné, túžba upokojiť ju a dostať na svoju stranu prevážila všetko ostatné.
„Dúfam, že si nepochopila nesprávne moje počiatočné nadšenie, nechcem, aby si sa cítila ohrozená mojou prítomnosťou, len ma zaujal tvoj odev, ktorý sa odlišuje od uniforiem, ktoré som očakával, že sú povinnou súčasťou tunajšej služby."
Nebolo to všetko čo ho zaujalo, ale bolo to aspoň to, čo jej mohol povedať bez toho, aby ju priveľmi znepokojil.
„Máte pravdu, je to dosť netradičný odev na tomto mieste, aj pre osoby s nižšou kvalifikáciou, práve preto, že som získala túto výnimku, so mnou šéf údržby nemá práve najlepšie vzťahy. No cítim sa takto omnoho lepšie než v uniforme, je to prispôsobivý odev, ktorý je vhodný aj do bojových podmienok, pokúsila som sa aj o presadenie toho, aby z látky podobného druhu boli vytvorené aj štandardné uniformy, no zatiaľ sa to nestretlo s pochopením vo vedení, tvrdia, že na niečo také ešte nedozrel čas, aj moja výnimka platí tak, ako je to uvedené v interných predpisoch, len kým nemám vyššiu hodnosť, no potom ako získam vyššie zaradenie, budem musieť prijať uniformu tak ako všetci ostatní a bez váhania to urobím. No neznamená to, že sa odlišujem od našich ostatných kolegov, čo sa týka povinností či čohokoľvek iného."
Prikývol, spokojný s tým aké rozsiahle vysvetlenie mu napokon poskytla, stále ešte cítil istú formu odstupu, ktorú si chcela vytvoriť, dúfal, že to čo jej povedal bude stačiť na to, aby zabudla na to, ako sa na ňu díval na začiatku. Nemal v úmysle jej ublížiť, len ju obdivovať, bolo príliš lákavé neurobiť to.
