Bol pripravený, brániť sa tej túžbe, brániť sa svojim vlastným pocitom tak dlho, ako to len bude nutné.
Nemôže sa nechať ovládnuť obyčajnou ženou, má omnoho vyššie ciele, než priateľstvo s ňou, bezpochyby veľmi príjemné.
No ešte skôr než si stihol tú myšlienku prijať, pochopil, že je stratený, že nemôže zo svojej mysle len tak ľahko vymazať jej obraz, že nemôže prestať myslieť na to, aké by to bolo keby sa podrobila jeho vôli, keby jednoducho mala Bena rada, takého aký je, keby prijala tú možnosť ako niečo, čomu by sa ona sama nemohla vyhnúť.
Predstavoval si aké by to bolo, nemohol tomu zabrániť, nemohol poprieť, že celý jeho svet bol teraz sústredený na to, čo sa stane, ak by mal pravdu, ak by skutočne aspoň raz zvíťazil, namiesto prehry.
Dokázal by sa však vzdať, ak by bol skutočne milovaný? Vzdal by sa tej možnosti, len preto, že osoba, ktorú si teraz vybral nie je používateľom sily?
Na túto otázku ešte nepoznal odpoveď, no už teraz vedel, že musí byť veľmi obozretný, aby nespadol do vlastnej pasce.
Do pasce z ktorej by už nebolo úniku ani pre jedného z nich.
***
Bola viac než spokojná s tým, že sa ju rozhodli prepustiť, ešte omnoho skôr než to ona sama očakávala.
Pomaly kráčala všetkými tými dobre známymi servisnými chodbami až kým sa nedostala k bunke, v ktorej zvyčajne slúžila.
Ben sedel za svojím stolom, vlastne za jej dočasným stolom, očividne sústredený na všetko, čo bolo nutné urobiť.
Nemohla odolať tej možnosti, musela to urobiť, potom ako za ňou chodil, potom ako ju navštevoval a postaral sa, aby nebola nikdy smutná, to že bol pri nej si veľmi vážila a chcela, aby vedel, čo znamená skutočné prijatie, chcela aby vedel, že ho už nepovažuje za cudzieho.
Možno preto ho objala, preto pocítila ako čiastočne stuhol, akoby očakával útok, no keď ho pozdravila, uvoľnil sa a prijal jej objatie.
„Dobrý deň, Lia."
Hlas sa mu chvel, no nevyzeral, že by bol ochotný uniknúť z jej objatia, aspoň ona nenadobudla ten dojem, skôr sa k nej pritisol bližšie, čo ešte viac podnietilo jej spokojnosť. Ben napokon nebol až taký prísny ako si pôvodne myslela aj on dokázal mať pochopenie, aj on dokázal prijať vysvetlenie, ak bolo oprávnená.
„Tak je to naozaj pravda, skutočne si už v poriadku?"
„Áno, pane. Som pripravená splniť všetky vaše rozkazy."
„Naozaj všetky?" v jeho hlase zaznelo neskrývané pobavenie.
„Samozrejme v rámci služobných povinností," dodala s absolútnou vážnosťou.
„Tak to je skutočne veľká škoda, Lia."
Obaja sa na tom zabávali, bolo to príjemné, keď spolu hovorili ako priatelia, keď spolu hovorili, akoby všetky tie ich rozhovory počas jej hospitalizácie znamenali, že sa skutočne dokázali zblížiť aspoň natoľko, aby medzi nimi panovala priateľská atmosféra.
