Prial si, aby to pochopila aj ona, aby mu nestála v ceste, to by sa jej vôbec nemuselo vyplatiť, nebol schopný sa zľutovať nad nikým, kto ho už raz sklamal, jeho srdce, akoby sa navždy uzavrelo do vrstvy chladu, ktorú ani on sám nedokázal prekonať.
Ona však bola v jeho náručí, bezbranná, oddelená od sveta, ktorému rozumela, vydaná jemu samému na milosť, to aspoň čiastočne ochromilo jeho zvyčajnú túžbu po treste a po odplate. To jediné ho zastavilo, keď si myslel, že exemplárny príklad toho dokáže viac než obyčajná hrozba, teraz si však zvolil cestu prijateľnejšiu pre nich oboch.
Cestu vďaka, ktorej pocítil niečo blízke úľave, keď sa napokon pohla, keď ho objala okolo krku, akoby mu verila, že ju odtiaľ dostane, že bude jej hrdinom.
„Pane, prosím, dokončite to, čo som začala, prosím, Ben."
Jej slová by sa ho nemali dotknúť, nepatril k tým, ktorých sa dotýkajú záležitosti tohto druhu, teraz však chcel veriť tomu, že má nádej, šialenú nádej, ktorú v ňom dokázali prebudiť jej oči, jej dotyk, to že sa rozhodla mu napriek všetkému vložiť do rúk dôveru a dúfať, že by mohol dokončiť to, čo ona začala.
Opäť však stratila vedomie, systém jej uštedril lekciu a on by k nej mal pridať ďalšiu, ale to pokušenie byť aspoň raz Benom, bolo napokon silnejšie.
Možno.
Aspoň tentoraz sa pokúsi zistiť, aké by to bolo, keby sa rozhodol byť ním.
***
Otvorila oči.
Svet sa s ňou stále ešte mierne chvel, cítila únavu, ktorá zaťažovala jej telo, no zároveň aj znepokojenie spojené s jeho blízkosťou. Spojené s tým, ako sa na ňu díval, kým ona zrejme spala po otrase, ktorému čelila, keď sa násilne pokúšala otvoriť systém, dosiahla to čo chcela, cena však bola dosť vysoká. Uvedomovala si, že bez pomoci by sa odtiaľ nedostala, o to horšie to bolo preto, že jej pomohol on.
Jej nový nadriadený, osoba, ktorá v nej vyvolávala už od začiatku rozporuplné pocity, to ako sa na ňu díval ju znepokojilo, no počas ich prvého stretnutia cítila aj niečo iné, niečo čo nikdy predtým voči žiadnemu nariadenému nepocítila.
Ešte nedávno ju držal za ruku, cítila to, aj keď sa stiahol veľmi rýchlo, akoby sa obával, že by ju zrejme mohol opäť niečím vyviesť z miery.
„Ben?"
Oslovila ho menom, ktoré sa v jej mysli vynorilo len veľmi neochotne a pomaly. Tak ako spomienky na to, ako otvorila oči predtým, na to ako si uvedomila, že ju drží v náručí, že okolo nich sa tma strieda so svetlom a systém sa nemilosrdne dožaduje ich pozornosti. Spomenula si na to, ako ho prosila, aby to dokončil, aby vyslobodil člena ich tímu, ako ho prosila, aby to urobil aj napriek riziku, nemohla inak, bola za nich zodpovedná, keď prevzala tú funkciu za všetkých členov tímu, vrátane trooperov. Poznala ich, pracovala s nimi a vážila si to, čo boli ochotní urobiť ani jeden z nich dosiaľ nesklamal jej dôveru, boli pevným piliérom novej stavby, takpovediac základom, ktorý nemohla a ani nechcela opomínať. On mal zrejme dôvod mať voči nim výhrady, čo však neznamenalo, že sa ním nechá zviesť na túto cestu aj ona, stále verila tomu, že za svojím tímom si môže stáť, a že aj oni budú stáť za ním.
„Vitaj späť, Lia."
Pokúsila sa o mierny úsmev, spojený s možnosťou, že by ho mohla vziať na milosť, že možno nie je až taký krutý, ako si pôvodne myslela. No nepodarilo sa jej to bez bolesti, ktorá bola daňou za jej vlastné milosrdenstvo.
„Ako dlho sme už tu?"
„Takmer štyri hodiny, možno viac, nie som si tým úplne istý."
„Po celý čas ste boli pri mne?"
Potešilo ju to, už len preto, že nerada zostávala sama, keď bola zranená, nerada to priznávala, no cítila sa lepšie, keď bol pri nej, niekto, osoba s ktorou bude môcť hovoriť inak než s tými, ktorí sú viazaní inými pravidlami.
„Áno, rozhodol som sa, že z teba nespustím očí, už len preto, aby som ti pripomenul, že si nemôžeš robiť čo sa ti len zachce a už vôbec nie narušiť systém bez môjho dovolenia, nabudúce nebudem k tebe taký zhovievavý, ako som bol dnes, nepočítaj s tým, že vždy budeš môcť počítať s mojou pomocou a podporou. Povedzme, že tentoraz sa ti podarilo vyviaznuť, nebudúce už nemusíš mať také šťastie."
„Rozumiem, pane."
Neodvážila sa ho opýtať na to, čo sa stalo s 54. Aspoň nie teraz, nechcela, aby si myslel, že nepochopila, čo sa jej snažil vysvetliť. Jej spôsob práce však bol jednoducho iný, obávala sa, že viac ráz zrejme narazia na rozpor, ktorý možno jedného z nich bude stáť miesto. Musela počítať aj s touto možnosťou.
