Len temnota, ktorá si ju chcela vziať skôr než by to urobil on, rozhodol sa však tej temnote vzdorovať, nedovoliť jej, aby mu vzala to, čo on možno bude môcť považovať za svoje. Poznal tú temnotu vždy, keď bral život, teraz mu však chcela vziať niečo dôležitejšie, niečo čo si tak veľmi želal spoznať.
Pocítil niečo ako blízkosť iného druhu temnoty, než to čo poznal, keď on sám mnohokrát čelil smrti, blízkosť inej energie, ktorá akoby sa ho dotýkala, akoby ho vyzývala k tomu, aby ju dokázal poraziť. On sa však rozhodol to urobiť, rozhodol sa dotknúť systému, tak ako to nemohol urobiť nikto iný. Kdesi v tej tme však akoby sa objavilo svetlo v podobe spusteného signálu, na základe ktorého mali možnosť presne vidieť, v ktorej sekcii sa nachádza mladá koordinátorka. Pocítil šancu, šancu, ktorú takí ako on dostávajú len raz za život, šancu urobiť niečo zdanlivo možno aj dobré.
„Pane, musíme sa ju pokúsiť odtiaľ dostať, aspoň ju, prosím, pane."
„Ostaň tu, ja sa o to postarám. Ty ostaň tu."
„Rozkaz, pane."
Konečne pochopil, konečne sa rozhodol poslúchnuť jeho a nie osobu, ktorá ešte bola len učňom a nevedela, čo obnášajú skutočne závažné rozhodnutia.
Nečakal na nič, na žiadne ďalšie výzvy, ani len na možnosť, že by mohol byť niekým či niečím zo svojho sústredenia vyrušený.
Vzal si len nástroje a obišiel sekciu z druhej strany, tak ako to zrejme urobila ona, cítil horúčavu, ktorá sa pomaly presúvala kamsi do jeho zorného uhla, keď sa sklonil, aby pomocou sily otvoril núdzové dvere, ktoré boli takpovediac len na výstavu a nepredstavovali skutočnú možnosť na únik, boli len slepou cestou, ktorou sa aj on chystal ísť, len preto, aby ju dostal z problémov, vôbec po prvý raz urobil niečo tak spontánne a v podstate v jeho prípade takmer až šialene ľahkomyseľné, no chcel ju ešte vidieť, chcel s ňou ešte hovoriť, skôr než ju stratí tak ako stratil tých ostatných, skôr než budú premárnené ďalšie šance. Ben nechcel čo i len pomyslieť na tú možnosť, že by sa jej viac nemohol pozrieť do očí, aj keby v nich bol len hnev voči nemu.
Sledoval ju, sledoval jej pozíciu pomocou sily aj prístrojov, ponáhľal sa, aby bol rýchlejší než ten tlak, ktorý by mohol chodbu rozbiť, riskoval, možno viac než ona, keď pocítil dym, keď si uvedomil, že časť rozvodov horí, že alarm sa spustil odznovu ako predzvesť možného nešťastia.
Sklonil sa k nej, ako k pokladu, ktorý bol pred ním, ako k tej poslednej možnosti, vzal ju do náručia. Cítil blízkosť jej krehkého tela, keď ju držal pri sebe, keď náhlivo vstal, aby našiel pre nich oboch bezpečnú cestu, kým rozvody na jednej strane horeli stále viac a viac, kým priam cítil iskrenie a praskot, spojený s možnosťou, že by našiel inú preňho nepriateľnú formu vyslobodenie. Svetlá zhasli, alarm bol čoraz silnejší, čoraz viac ho rozptyľoval počas spojenia so silou, jeho väzby s ňou však boli silné.
