***
„Dobrý deň, madam."
Venoval jej úsmev, keď si zložil prilbu. Bola poctená tým, že to urobil on, muž, ktorý sa takmer vôbec neusmieva.
„Vitaj 55, som rada, že si za mnou prišiel."
Už na ňu čakala len posledná kontrola pred prepustením. Cítila sa už omnoho lepšie a bola pripravená sa po tých troch dňoch kedy nechala svojho nadriadeného v podstate osamote v bunke, opäť zapojiť do práce.
Nevedela však, aká bude ich spolupráca, ak sa už raz postavila proti jeho príkazu, obávala sa, že ich komunikácia bude zlyhávať rovnako, ako sa jej to stalo so šéfom údržby, ktorý stále nebol nadšený jej pridelením do sekcie, ktorá mala na starosti dokončenie všetkých prác týkajúcich sa spustenia stanice do plnej prevádzky.
Dúfala len, že si budú rozumieť aspoň natoľko ako doteraz, Ben prišiel za ňou niekoľkokrát aj počas tých troch dňoch, hovorili spolu pomerne priateľky a ona sa snažila neklásť mu priveľa otázok, to že bol prijatý na túto funkciu len nedávno neznamenalo, že nevie čo obnáša práca tohto druhu, potreboval len získať určitý prehľad, ktorý mu ona sama našťastie stihla poskytnúť, podľa jeho oficiálneho životopisu pracoval v teréne, rovno v bojovej línii, čo ona sama považovala za česť, verila tomu, že ak sa jej podarí presvedčiť aspoň jeho aj šéf údržby bude ochotnejší dať jej ďalšiu šancu. Nateraz však všetku svoju pozornosť venovala 55, vyzeral lepšie než predpokladala, zdalo sa, že sa veľmi rýchlo zotavil z toho posledného kolapsu. Aj napriek tomu, že sa povrávalo, že si ho predvolal veliteľ Ren, čo bola komplikácia, ktorá mohla mať v mnohých ohľadoch aj fatálne následky, ona sa s ním osobne nestretla, no nenávideli ho tu viac než väčšinu nariadených, vzbudzoval viac strachu, než ktorýkoľvek iný disciplinárny postih či vyššie postavená osoba, po Najvyššom vodcovi bolo tým najhorším čo sa mohlo stať ocitnúť sa v jeho rukách. Preto bola skutočne rada, že stál pred ňou živý a zdravý a že mal možnosť ju pozdraviť, skôr než sa kvôli novým pomerom vo vedení, zrejme bude musieť krotiť vo svojich zvyčajných praktikách.
„Potešenie je na mojej strane madam. Dúfam, že ste už v poriadku, a že sa čoskoro zapojíte do ďalších prác."
„O tom nepochybuj, 55, už zajtra sa uvidíme v bunke."
Nevyhla sa úsmevu, ktorý sa stretol s miernou rozpačitosťou z jeho strany. Zrejme si stále ešte nezvykol na láskavosť so strany nadriadených, zrejme mu ešte stále bol čiastočne cudzí jej láskavý prístup k nemu.
„Ničoho sa nemusíš obávať, som presvedčená o tom, že stanicu v dohľadnej dobe dokončíme a prevádzkujeme podľa plánu."
„Aj ja si myslím, že to bude tak."
***
Absolútny hnev, cítil ho, nemohol sa mu vyhnúť, keď sa zbavil svojej novej identity, keď bol vo svojej izbe a mal možnosť zrekapitulovať si v hlave svoj posledný rozhovor s generálom.
