„Rozumiem tomu, čo mi chceš povedať, nemusíš si kvôli tomu robiť starosti, možno nabudúce, keď predostrieš svoju žiadosť vedeniu, budeš mať viac šťastia aj pri získavaní trvalej zmeny. Na tvojom mieste by som sa ešte tak ľahko nevzdával."
Napokon až tak veľmi nezáležalo na tom, či ho bude mať rada, ako svojho nadriadeného ho bude musieť rešpektovať, ak sa rozhodne správať sa k nemu arogantne, nečaká ju budúcnosť v Prvom ráde aj napriek tomu, že nevie koho má pred sebou. Dôležité bolo to, aby ju mal rád on.
No zdalo sa, že si aspoň čiastočne vyjasnili to, čo sa medzi nimi na začiatku odohralo, aj keď on sám si myslel, že má právo sa na ňu dívať spôsobom, aký on sám uzná za vhodné, ju zrejme znepokojoval jeho momentálny výzor, vďaka ktorému vyzeral, ako jeden z tých zvláštnych vedeckých typov. K čomu prispeli aj jeho výrazné okuliare, ktoré boli súčasťou jeho novej požičanej identity.
„Ďakujem, Ben a dúfam, že máte pravdu."
„Verím, že aspoň stojí za pokus im občas pripomenúť, čo znamená byť tu dole a čeliť ich nekonečným požiadavkám."
„Snáď si aj oni raz spomenú na to, aké to bolo, keď boli na našom mieste."
„Možno."
On sám to vedel pochopiť, prešiel si všetkým možným, kým sa stal tým, čím bol a vedel aj čo znamená musieť bojovať za to, aby si presadil svoje názory proti väčšine. Boli to však časy, na ktoré veľmi nerád spomínal. Omnoho viac mu vyhovovalo velenie, veril tomu, že dokáže byť dobrým veliteľom, ak sa nenechá priveľmi unášať hnevom a svojimi slabosťami, ktoré mu vyčítal Najvyšší vodca.
Musel na to myslieť, dokonca aj teraz v tejto svojej novej podobe, nemohol zabudnúť na starosti spôsobené jeho vlastným učiteľom a tým, že mu pomaly prestával veriť, no ešte stále nebol pripravený sa s tým vyrovnať.
„Chcete si pozrieť posledné zmeny?" jej otázka ho zasiahla takmer nepripraveného, potreboval chvíľu čas, kým sa oslobodil od svojich nie práve najpríjemnejších myšlienok. Veľmi rýchlo sa však spamätal,
prikývol a zaujal miesto, ktoré mu prináležalo, miesto v nateraz riadiacej bunke, aby si spolu s ňou prešiel postupy, ktoré boli zatiaľ vykonané.
„Chcete si pozrieť posledné zmeny?"
Prikývol a zaujal miesto, ktoré mu prináležalo, miesto v nateraz riadiacej bunke, aby si spolu s ňou prešiel postupy, ktoré boli zatiaľ vykonané.
Zistil, že do terénu poslali jedného z tých mladších mechanikov, akési takpovediac geniálne dieťa, ktoré Prvý rád len nedávno naverboval. No vyzeralo to tak, že pracuje sústredene, že má veľmi dobré výsledky a trooperi ho rešpektujú aj napriek tomu, že to bol takmer ešte len chlapec.
Práce prebiehali dobre, aspoň on nenašiel žiadnu chybu, nič čo by mohol vytknúť predchádzajúcemu vedeniu ani koordinátorke, ktorá bola práve teraz pri ňom aspoň čiastočne uvoľnenejšia než na začiatku, no opäť mierne znervóznela, keď sa ich ruky takmer dotkli.
Pochopil, že aj ona si ešte len musí zvyknúť na jeho prítomnosť, že v nej vyvolal istý druh nervozity, podobnej tej, ktorú možno ona dokázala vyvolať v nej. Jej krása ho znepokojovala, to ako blízko pri ňom bola, bolo preňho zdrojom nových objavov o sebe samom. Rozhodol sa dať jej čas, aby ho akceptovala takého, akým teraz je. Dať jej čas, aby si zvykla na to, že bude istý čas súčasťou jej života, viac než kedykoľvek predtým. Vedel, že je v nej aj niečo viac, niečo čo by mu možno mohlo byť blízke, ak by sa predsa len rozhodol byť človekom, viac než bojovníkom Prvého rádu, viac než len tým, ktorý sa má postarať o to, aby sa sila vrátila len v podobe, ktorá je pre Prvý rád prospešná.
