Auto sa pohlo. Na podiv šiel so mnou len šerif. Musím mu nejak zdrhnúť, ani on mi neverí.. Ale ako?
,, Ste nejak ticho! Čo vám chodí hlavou? Dúfam, že nie útek! "povedal.
,, Pozrite, prosím, viem, 6e mi neveríte. Ale vy xte posledný človek, ktorý mi môže pomôcť! Prečo mi nedôveruje té? A vôbec... Prečo z vás znovu razí alkohol? A ste divný..." povedala som.
Chvíľu bolo ticho. Až bolelo. Čakala som, až niečo povie. Sledovala som, ako cesta uteká. Krásne hory, lesy, bezstarostných ľudí v autách. Závidel som im.
,, Pozrite." zrazu prerušil ticho šerif.
,, Nie som dokonalý. Pijem, lebo... Chcem zabudnúť. Moja žena a sedemročný synček pred piatimi rokmi vybuchli v aute. Každý vravel že to bola nehoda. Ale... Vám to poviem. Je to jedno. Pracoval som na prípade, ktorý... akosi nevoňal z istého smeru. Jednoducho strkal som nos kde nemám. A toto bola pomsta. Skončil som na psychiatrii a jasne mi dali najavo, že nabudúce to budem ja. Tak ma po prepustení z nemocnice preložili sem do toho zapadá ková. A preto, pravdy sa nedovoláte, ak máte takého vplyvného muža. Ja vám môžem veriť a nemusím. A všetky dôkazy svedčia proti vám. Zbraň, telefonát... posledný od manžela na linku záchrany... Bohužiaľ. "povedal.
,, A vy mi neveríte?" spýtala som sa.
,, A nie je to jedno? Aj tak vám neviem pomôcť. Jednoducho.. Ste v kely. Zvykaj té si. A teraz
Buďte radšej ticho! "povedal
Tak... Bola som a rozmýšľala som, ako s ním vybabrať
