Poobzeral som sa kolo seba. Vonku po mojej pravici bol kovový stĺp. Prezrela som priečinky v aute.Nič som nenašla, s čím by som tie hlúpe putá uvoľnila. Pozrela som pred seba. Stáli tam len dve autá a pred nimi voda. Všetky autá boli prázdne. Ako sa zbaviť putá?
Zrazu ma niečo napadlo. Ten stĺp mi pomôže. Naštartovala som auto a začala narážať o stĺp pohybom dopredu, dozadu autom. Chcela som ih odbyť.... Alebo aspoň dvere. Videla som šerifa hore pri zábradlý, ako sleduje vodu a popritom zahrýzal do sendviča.
Už sa zdalo, že mi odletí Bolo už nakrivené. No, ešte jeden #uch o stĺp a možno sa rozletia. Prehodila som zo spiatočku vpred... No obrazu som vac drgla do auta stojaceho predo mnou. Spanikárila som. Autá sa kotúľali do vody a ja tiež. S rukou pripnúť ou o dvere. Nepodarilo sa mi odbyť silnú oceľ. Ako som sa potápala, mysľou mi prebehlo len jedno:,, Toto je môj koniec! "...
Na palube nastal rozruch. Ľudia kričali. Šerif pozrel dole na parkovisko a hneď pochopil, kde je jeho auto. Odhil sendvič a z výšky skočil do vody.
A ja som hľadela z auta na mútnu vodu a čakala na svoj koniec so smútkom v srdci, že svoju dcéru nikdy neuvidím a ani neviem kde je. Nepodarilo sa mi ju nájsť
Možno ako duch........
