Zrazu som videla šerifa. Rýchlo z vrecka vyberal kľúč od púť. Už ich mal. Začal ich odomykať. V tom momente, akoby som sa prebrala. Zbadala som zbraň za jeho opaskom. Vyslobodil mi ruku a vytiahol z auta. No zatiaľ, kým on chcel lapať po dychu, ja som chytila dych po slobode a túžbe žiť a nájsť svoju dcéru
A... Dopátrať sa spravodlivosti.
Rýchlo som vzala šerifovu zbraň. Začal so mnou bojovať, ťahal ma za nohy, lebo som sa chcela dostať z blbiny. No ak som chcela zmiznúť s tým, že som sa utopila a nikdy ma nenašli, ostala mi len jediná možnosť. Zbaviť sa šerifa aby ma nevidel pri úteku. Všetci museli byť v tom, že som sa utopila.
Zbraňou som buchla šerifa po hlave. Chcela som ho len omráčiť. Vzala som ho za golier košele a plávala hore. Na vzduch. Našla som kúsok železnej dosky hodila som ho na ňu, poriadne sa nadýchla a ponoril sa späť pod vodu a plávala k brehu, ktorý bol našťastie nie tak ďaleko, no ani blízko. No, zvládnem to pomaly. Len pomaly.....
Celá vysilená som sa priplazila na breh. Kútikom oka som spozorovala ruch kolo trajektu pri záchrane šerifa a
.. MŇA?... ALE JA UŽ NIE SOM! Bola som........
Chvíľu som ležala, no po chvíli oddychu som sa odplazila z vlhkých kameňov a bahna do maličkého lesíka, ktorý tam bol, akoby zázrakom, prichystaný ako útočisko pre moje ubolené a vyčerpané telo. Už sa stmievalo. Začalo mi byť zima, tak som sa schúlila pod husté krovie, zhodila zo seba mokré šaty. Z kríkov som poolamovala hustejšie zarastené konáre lístím, aby som si urobila prikrývku. Ľahla som si a ani neviem, ako som zaspala......
,, Oco, oco! Rýchlo poď sem! Niekto tu leží!"kričal nado mnou akýsi chalan.
,, Bože zaspala som! Pokašľala som to. Našli ma!" pomyslela som si. Je koniec.....
