Je 11:59 a Vincenta nikde. Všetci sme z toho nervózni. Vincent tu mal byť ešte mesiac. Práve odbila polnoc. Začali sme sa prechádzať, keďže tu nikto nie je. Sadla som si na pódium. Zamyslela som sa. Prečo to urobil? Chcel to urobiť? V mojej hlave sa ozval hlas. Proste ho zabi! Spravil to naschvál. Kto si? Som tvoje druhé ja. Čo odo mňa chceš? Zabi Vincenta a bude vám lepšie. Ou, a aby som nezabudla. O chvíľu ťa vyruší Goldie, plus tu máte malé dieťa. To bude plakať a vo vás sa prebudia zlé stránky, čož som aj ja. Varuj to dievča. Čo? Ako? Ten váš slogan NEPLAČ, INAČ NEHRÁŠ. zmeňte na NEPLAČ, INAK ŤA MÁME PRÁVO ZABIŤ. skrátene NEPLAČ, LEBO UMRIEŠ. Wtf?! Niekto ma zrazu objal. Vyjakla som. ,,Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť." Sadol si vedľa mňa. ,,To nevadí, Goldie. Len to už, prosím, nerob. Skoro som infarkt dostala," zasmiala som sa. ,,Čo potrebuješ, chlapče?",,No..." Nervózne sa poškrabal na zátylku. Chcel pokračovať, ale pizzeriou sa ozval detský plač. Niečo ma ako keby ovládlo. To isté aj s ostatnými. Vydali sme sa za plačom. V strážnickej miestnosti bolo malé dievčatko. Pupet ju už chcel chytiť a dať do kostýmu, lenže vtedy som sa dokázala ovládnuť. Pupeta som zastavila a kľakla si k dievčatku. ,,Prosím, neplač. My sa potom nevieme ovládnuť a môžeme ťa zabiť." Dievčatko bolo zaskočené. Ale nakoniec prikývlo. ,,Nezabudni. Neplač, alebo umrieš. Máme právo ťa zabiť." Toto som nepovedala ja. To zase bolo to svedomie. Dievčatko prikývlo a usmialo sa. Všetci sa mohli znovu ovládať. Dievčatko sa rýchlo schovalo. My sme sa ho snažili neriešiť. Netušila som, že to pôjde tak ľahko.
