Na celý týždeň zavreli pizzeriu. Konečne celý týždeň bez pretvárok. Všetci niečo robia. Spring sa rozpráva so Silvrom, Goldie si stále prepína funkciu robota a človeka a Pupet je nevedno kde. Ja som si sadla na svoje osamelé pódium. Mám ho skoro na druhom konci pizzerie. Sedím a rozmýšľam. Prečo práve my? Prečo práve tu? Prečo v ten deň? Z mojich myšlienok ma prerušila ruka na mojom ramene. Rýchlo som odskočila. Pozrela som sa na dotyčného. ,,Pupet! Už to, prosím, nerob! Skoro som infarkt dostala!" Sadla som si späť. On si sadol vedľa mňa. ,,Sorry.",,To nevadí. Len to už nerob. Naposledy, keď mi to niekto urobil, presnejšie Goldie, tak skoro neprežil.",,Budem sa mať na pozore," nervózne sa zasmial. Chvíľu sme tam len tak ticho sedeli. Po chvíli som pocítila na svojej ruke dotyk. Pozrela som sa. Pupet mi ju chytil. Pozrela som sa na neho. Usmial sa na mňa. ,,Musíš sa tu cítiť osamelá." ,,Trochu. Stále sa tu niekde túlajú ostatné dušičky. Ale to skôr ty v tej krabici si nejaký osamelý.",,Aj áno, ale už som si zvykol." Zapozeral sa na mňa. Pomaly sa ku mne začal približovať. Bol už nebezpečne blízko. Cítila som jeho dych, jeho tep. Ani som si to nestihla uvedomiť a cítila som jeho pery na mojich. Rýchlo som sa odtrhla a bez slova šla ku Goldiemu. ,,Čo sa deje? Si celá červená," povedal mi, keď som k nemu došla. ,,Dlhý príbeh," povedala som mu celá zadýchaná. On sa pousmial: ,,No, ja mám kopec času." ,,Ver mi, nechceš to vedieť." ,,Fajn. Budem ti veriť," zasmial sa a prestal sa hrať s funkciami. Spolu sme sa vybrali do kuchyne. Tam sme si niečo dali pod zub. Potom sme sa rozprávali. Pomaly nastával čas otvorenia. Zišli sme sa pri hlavnom pódiu. Pupetovi som sa neodvážila pozrieť do očí. Po krátkych pokynoch sme sa všetci rozišli na svoje miesta.
