Niekoľko ďalších dní som sa pokúšala spamätať sa z toho zážitku. S nikým som sa nerozprávala a vyhýbala som sa im. To isté robil aj Goldie. Dnes po celom týždni strávenom na mojom malom pódiu som sa odhodlala konečne výjsť von a znovu byť s ostatnými. Vyšla som a vošla do hlavnej siene. Boli tam všetci a keď ma zbadali, hneď sa za mnou rozbehli a objali ma. ,,Kde si bola tak dlho?! Vieš, aký sme mali o teba strach?!" hovoril Goldie. Ostatní mu len prisvedčili. ,,Prečo nemáme otvorené?"opýtala som sa. Ich úsmev vystriedal smútok. Nikto sa nemal k slovu. ,,Tak už mi to niekto povie?" opýtala som sa a pozerala sa na nich. nakoniec sa slova ujal Silver: ,,No... Vieš... Zavreli nám to tu. Dnes prídu pracovníci, aby nás vypli." Tak toto ma šokovalo. Vedela som presne, prečo nás chcú vypnúť. Kvôli tým deťom. Zmocnil sa ma smútok. Nastalo hrobové ticho, ktoré po chvíli prerušil Spring: ,,Mali by sme niečo podniknúť, kým nás prídu vypnúť.",,Ale čo?" povedal Goldie. Nakoniec sme prešli celú pizzeriu a Spring sa nechcel odlepiť od strážnikovej stoličky. Keď prišli ľudia, už sme boli na svojich miestach. Potom už len tma. Krásna, teplá, príjemná tma...
Koniec.
