ZMENA

Untitled Part 3

"Lolo.Pomôž mi objednať nové parfemy" začala na mňa moja matka lenčo som otvorila dvere do obývačky. Dlhé čierne flasy si zúrivo trhla. Opakom dlane som si pretrela ešte ospalé oči. Musela som sa zasmiať nad jej bezmocnosťou. Samozrejme ze si to všimla. Obdarovala ma prísnym pohľadom.
"Zlato. To už je tu zas?" uškrnie sa na mňa. Odolám nutkaniu pretočiť očami. Dobre vie ako ma vytočiť. Celý týždeň moje telo zaplavuje vlna stresu. Ale hlavne nechuť z dnešného dňa. Včera som skoro vôbec nespala. No a o ránu ak sa mam zmieniť. Tak to bolo ešte horšie. Cítila som akoby sa mi v ústach zasekol knedlik, ktorý nedokážem polknut a to len z predstavy že sa zase vrátim na tu stoličku a za tú lavicu. Sama neviem prečo. V škole ma nesikanujú ani nič podobné. Lenže predstava že tam mám presediet 10 mesiacov ma straší.
Roadsej sa rozhodnem objednať tie parfémy a polknut knedlik ktorý sa mi vytvoril v krku počas uplynulej minúty.
„Mami. Už som ti to ukazovala najmenej stokrát." objednala som parfumy z internetu. Darovala som je úsmev a ešte v pyžame som sa od tackala do izby aby som sa pripravila.
" Lola Cooper veľa šťastia "zakričí za mnou a tým ma aspoň trochu upokojí. Niektorých štve keď ich oslovite celým menom. Mňa však nie. Skôr ma to ukludni. Moje srdce ktoré predchvilou bilo ako splašené - že za hodinu bude musieť vist von z domu a zamierit tam kde nechcem- začalo pomaly biť v pravidelných intervaloch.
Umyla som si vlasy jemne ich prečesala a vyfénovala. Lieskovoorieškové vlasy postupne brali objem a vlnili sa tak ako je to u nich zvykom. So stále pochmurnou náladou som si vybrala cereálie.
Čelo sa mi zvraštilo a obočie sa upravilo so rovnej priamky. Otravné som si povzdychla keď dažďové kvapky začali búchať na okná.
„Ty hajzle. Si mŕtvy" Skrikla som keď som si uvedomila že obsah krabice na mlieko neplní len mlieko. Bola tam tráva a piesok. Aj keď som sa nevidela prisham že moje modré až sivé oči stmavli a zuzili sa. Pery som zúžila do tenkej priamky, Nervy ktoré som sa snažila ignorovať vyšli na povrch. Začala som ho naháňať. Chytila som ho na posteli achcela pridláviť vankúšom. „Lolo nechaj svojho brata"
„Ale mami...."
„Žiadne ale. A choď sa prezliecť ako to vyzeráš" vstala som a ešte som jeho smerom vrhla zlostny pohľad. Zamierila som do svojej izby. Nie preto že sa mienim prezliecť. Irituje ma že moju matku vytáča mini sukňa čiernej farby so smotanovo-bielym korzetom. Z nočného stolíka som vzala telefón a strčila ho do batohu. Pozriem sa do zrkadla presne pred moju posteľou a uvedomím si že Luke by žiaril. Dnes nemám náladu sa s ním hádať. Už som dosť vytocena. Takže sa radšej prezleciem do bielych jeanov a šedého croptopu s nápisom No te rindas. Na oči som si naniesla riasenku. Hodinky na ľavom zapesti som si napravila. Bruškom ukazováka som pobuchala dvakrát po sklicku. Hodinky z bieleho zlata som si stihla ešte nižšie a vyšla som na Greenwood Ave N. Dážď rázom zosilnel a mne neostávalo nič iné len otvoriť si dáždnik. Zapozerala som sa na oblohu. Bola tmavá sťa noc. Šedé oblaky boli predzvesťou blízkej búrky. Vietor sa mi pohrával s vlasmi. Pevnejšie chytím popruhy svojho batoha a vyrazím vpred. Dažďové kvapky bubnuju na môj dáždnik. Biele conversy mi čľapkali po chodníku ktorý už stihol naplniť vodou. Keď som už prešla štyri bloky zabočila som v pravo na N 59th St. O chvíľu som sa ocitla na autobusovej zastávke ktorá sa nachádza na Phinney Ave N. Postavila som sa a čakala. Pevne som chytila držadlo dáždnik pretože vietor zosilnel. Dáždnik sa mi párkrát pokúsil uletiet ale vždy som ho pevne stiskla. Autobus dorazil a zo smyknutim zastavil tesne predomnoi. Rýchlo som nastúpila a nenechala dážď aby do mňa busil co i len o sekundu dlhšie. Autobus vyrazil a ja som sa zapotacala ledva som sa zachytila sedadla a sadla si. Prstom som začala chodiť po červenom nápise No te rindas Občas som sa pozrela na hodinky, ktoré pravidelne tikali. Svoju pozornosť som však upriamila len na domy mihajuce sa za oknom. Dažď zoslabol a kvapky na oknách pomaly stekali.
Ocitla som sa na NW 65th St a zároveň pred budovou strednej Ballardskej školy. Stisk na drzadle svojho dáždnika som mohla povoliť. Vietor ustál a premenil sa na príjemný vánok. Dlan mi horela od toho čo som sa snažila aby mi neuletel dáždnik a ja aby som ho nemusela naháňať ako idiot. Hlasno som povzdychla a vydala sa smerom do budovy kde strávim ďalších desať mesiacov. Na to že sme mali ešte trištvrte hodinu čas sa to tu hemží ľuďmi. Jeden do druhého navzájom strkaju a pokračujú svojou cestou. Už vidím ako tu umieram nudou. Povzdychnem si a pretočim očami nad všetkými ucitelskymi kecmi ktoré tento rok určite padnú. Pretláčala som sa cez ľudí až som zbadala osoby ktoré moje príšerne príšerné ráno zprijemnili.
"Ahoj" usmeju sa na mňa moje najlepšie kamarátky. Ja im úsmev oplatít niesom schopná. Totiž cítim sa podráždene že tu strávim toľko veľa času. Zmozem sa len na na zamavanie. "A je to tu zas. Ustipnite ma mne sa snáď sníva" hlesnem. Fakt by som chcela aby som sa každú chvíľu zobudila vo svojej posteli ale to sa nestane lebo toto je krutá realita. "Ak tento rok budem pre padať mama ma zabije" dodám a sklopim hlavu. A presne preto sem nechcem chodiť. Môžem sa snažiť ako chcem. Nie ze by som nejak extra chcela ale aj tak prepadám aspoň z jedného predmetu. "Neboj. Zvládneme to"Emma ma priateľský potlapka po pleci. Prameň blondavich vlasov si dá za ucho a obdaruje ma úsmev. Úsmevom ktorý má vôbec neukludni. Ale aj tak sa jej ho snažím oplatít. To som však radšej robiť nemala lebo z toho vzniklo niečo čo sa úsmevu ani trochu nepodobá. Až teraz som si uvedomila že kútikom oka skenujem Emmu ktorej vlasy zvyčajne siahajú po pás ale dnes nie. Nakulnovane vlasy ma v polke chrbtu. Šedé jeany perfektne ladia so žltou bavlnenou mikinou. Ronnie však jej dlhé vlasy už siahajú len nad lopatky a to znamená že sa musela nedávno ostrihať. Ešte stále ma totiž končeky pekne zarovnané. Telo je obobina čierny korzet ku ktorému si dala čiernu ackovu sukňu.
"Tak pripravené?" Ronnie ma stuhne do boku a ja sa proste musím zasmiať. Zasmiať sa z ľuďmi ktorých som počas prázdnin videla len zriedka. "To mi rovno zadaj nejaké rovnice z fyziky" zasmejem sa. Ronnie si prehrabne vkasy.
Keď preberieme všetko čo máme na srdci vyberieme sa na školský dvor. Dážď ustál ale mraky sa oblohe ostali. Takže dážď sa vráti každú chvíľu. Naopak vietor znovu zosilnel. Nie však veľmi ako ráno ale dosť.
Kráčali sme po školskom dvore. Vietor nám rozvieval vlasy. Tentomoment by sa úplne hodil do filmu. Len keby to tak aj bolo. Ideálny začiatok školského roka. Ale nebolo. Vietor nám rozhazdoval vlasy a ja sa čudujem prečo tam ešte nepristal žiadny vták. Doslovne sme mali na hlave hniezdo. Vlasy nám lietali do tvary.
"Vidíme sa o chvíľu" poviem a objimem ich. A vyberiem sa smerom kde stojí Luke. Opretý o stĺp ma pokrčenú pravú nohu. Ruky v vreckách a skolenenu hlavu. Myslím ze je mu tiež na nič že tu musí byť. Prejdem pár krokov a zbadá ma. Na tvári sa mu usadí leniví úsmev. Urobila som ešte niekoľko krokov a ocitla som sa pri ňom. Vzal ma do náručia a pevne ma objal. Ruky dal okolo môjho pásu. Ja som tie svoje dala okolo jeho krku. Venovala som mu krátky bozk. "Chýbala si mi" zašepkal mi do ucha a jeho horúci citornovo-mätovy dych som ma pošteklíl na tvári. "Aj ty mne."
Chytila som ho za ruku a ruka v ruke sme išli k neďalekej lavičke. Žiadne elektrické dotyky. Ani že by sa mi podlamovali kolená. Jeho dotyky so mnou nič nerobili. A aj tak viem ze ho ľúbim. Sadli sme si na červenú drevenú lavičku. Lavička bola presne pri strome ktorý na ans vrhal tieň. Lenže bol zbytočný keďže sa slnko skrývalo za mrakmi. Luke si prehrabol vkasy. Ruku položil okolo mojich ramien a pritiahol si ma bližšie. Tou istou rukou sa mi hral s vlasmi. Druhou ruku si položil na moje stehno. "Takže už posledný rok?" spýtam sa rečnícku otázku a spod svojich rias upriamim naňho pohľad.
"Zlato ty si ešte dva roky počkáš kým odídeš" podpichne ma. Toto naše dotahovanie trvá už dva mesiace. Dosť ma štve že tu budem potom bez Lukea. "Takže si si to nerozmyslel s tou výškou?" opýtam sa a dúfam že hej. Ale moja nádej zhasne keď záporné zakrúti hlavou. "Začnem rovné pracovať u otca v pizzerke." povie. Dobre viem že ho zmienka o vysokej vytáča. Lenže všetci mu chceme dobre. Síce školu neznášam ale. Uvedomujem si že mi je treba.
„Dnes je u Allipárty pôjdeš tam so mnou." riekne v snahe zmeniť tému. Silno si povzdychnem a pozriem sa na svoje ľavé zápästie.
„Jasne,že pôjdem.Veľmi rada. Vytratím sa z domu,keď mama zaspí ale teraz už musím ísť. Baby ma isto čakajú." Objimem ho. Venuje mi bozk na temeno hlavy. Potom som už prepustena a smiem vyraziť smerom kde ma už netrpezlivo čakajú moje dve najlepšie kamarátky. Lukea nechávam miznut za mojim chrbtom. So širokým úsmevom som čoraz bližšie.
"poďme na to" poviem a svoj zrak upriamim na budovu školy silno si povzdychnem. Emma zagula očami. Nakoniec sa premozeme a s Emmou a Ronnie sa vyberieme do telocvične.

Takže prosím nečuduj te sa že je tu zas prvá časť. Tieto prvé časti trošku upravím lebo sa mi zdajú o ničom. Dej sa však nezmení. Len sa tam pridá taka obycajna konverzácia a tak.
Dúfam že vám to nebude vadiť.
❤️ ❤️ ❤️