ZMENA

S Ronnie

One month latter.
Červená, oranžová, žltá, biela farba sa pomaly skrývala za šedivo-biele mraky. Do okien bili veľké kvapky dažďa. Voda pomaly stekala po okne. Slnko bolo už skoro za nimi. Poslednými lúčmi mi pohladilo tvár a zmizlo.  A to ma privádza k tomu, že každý si pomaly pretiera oči a zobudza sa. Či sám alebo v objatí milovanej osoby. Každý vstáva pre niečo. Či už kvôli tomu, že ho pošteklili slnečné lúče. Alebo zobudilo bubnovanie dažďových kvapiek či vôňa francúzskej kávy. Možno vás zobudil ruch z pred okná, kde sa premávajú autá. Ci už to bola vôňa čerstvých raňajok.
Áno toto všetko by ma malo zobudiť. Lenže nebolo tomu tak.
Ranajky aj káva boli pre Ronnie, ktorá z vedľajšej izby stonala a vyprosovala si aspoň päť minút na viac.  Asistentstvo v módnom navrharstve si vyžaduje príchod na siestu ráno.
A ja? V noci som stihla prečítať rukopis. Čiže práve teraz sa zababuším do perín a vojdem do ríše snov.

Aši by bolo fajn povedať, že som sa zobudila na šteklenie slnečných lúčov. Ale nebolo tomu tak. Slnko bolo už dávno na obzore. A mňa zobudilo štrngotanie kľúčov.
"Som doma" zakričala moja spolubývajúca. Ton hlasu mala taký vysoký že aj keby som spala, zobudil by ma. Opätkami klopkala po podlahe. Čím bližšie bola pri mojej izbe som sa cítila zvláštne. Kvapky potu sa leskli v slnečných lúčoch obedňajšieho slnka.  Končeky prstov mi tŕpli. Spodná pera sa mi roztriasla.  Ako keby mi bolo do plaču. Táto osoba pre mňa robí veľa. Cítim ako jej kradnem posledný kyslík. Ale ona sa ani neozve.
"Môžem ďalej" Ronnie zaklope s naliehavym tónom v hlase. Bože môj. V hlave mi prebiehajú rôzne scenáre nasledujúcej udalosti. Povie mi že bola chyba zdrhnut alebo ma vyhodí preč. Pošlema do Seattlu či do Santa Monicy. Na žiadny z týchto scenárov som však nemala  čas. Čas zamyslieť sa. Pretože čas utekal.  "Vstúp" zakričala som ale môj hlas znel skôr ako šepot. Dvere sa ticho otvorili a dnu nakukla jej perfektne upravená hlava v čínskom drdole.  Postupne vstúpila dnu celá. O pár sekúnd  si sadla na kraj postele.  "Ahoj. Ako si sa dnes  mala.?"  mala jemný a spevavavý hlas  plný trápenia. "Á však to poznáš. Ale mala by si sa spýtať tuto mojej kamošky ta to vie asi lepšie." zasmiala som sa a pobúchala po posteli. "Héj. Ty lenoška zas si spala. Potom sa čuduj svete že je prázdna chladnička... Vstávaj.!" smiala sa a strčila ma z postele.
"Blbka" skrikla som zo smiechom.
Smiali sme sa.  Jej tenký spevavavý smiech sa skrizil s mojim tichým skriekavym smiechom.
"Lola." povedala ostychavo.
Zdvihla som obočie a naznačila jej nech pokračuje.
"Musím ti niečo povedať. Šéfka chce aby som s ňou išla na týždeň do Paríža. Ma módnu prehliadku." zrak upierala na snehovobiele nechty. "vieš bolo by to pre nás výhodné. Vynieslo by to nemalé peniaze." pokračovala. Na konci mi venovala pohľad. Bol asi taky krátky ako keď okolo vás preletí mucha. "Hádam si sa len nebála že by som s tým nesúhlasila. Je to tvoja životná šanca. Tak sa netvar tak utrapene." zasmiala som sa. Stále som sedela na zemi vedľa mojej posteli. Vlasy som mala strapaté. Oči určite unavené. Ale bolo mi to jedno.
"Ó to nejde" povzdychla si.  Začínala som tušiť že moje obavy boli oprávnené. Ronnie ma mieni poslať domov. Alebo ešte horšie za otcom. Ruky sa mi začali triasť. Doslovne som na nich videla kvapky vody. A teploty akou salali musela byt vyššia než štyridsať stupňov. Nedokázala som nič povedať. Oči mi nabrali sivú farbu. Ronie sa zanorila nechtami do kolien ktoré pritisla bližšie k hrudi.
"Lola. Ty... Ako to len povedať.... Proste..... Nemáš.... Xerodermu pigmentosum."
Hovorila to pomaly asi ako keby hovorila s cudzincom,ktory ledva ovláda náš jazyk.
Práve teraz sa zaútočil celý svet. Moje srdce vynechalo pár dôležitých úderov. Sťažka a zhlboka som dýchala. Niekoľko krát som zazmurkala ale Ronnie bola stále na mojej posteli a ja na zemi. Neviem povedať ci som si priala aby to bol sen. Ale rozhodne som sa tak cítila.
"Ale... Véd... Doktor.... Príznaky." habkala som slová za seba.
"bol to vtip. Veľmi nechutný vtip" povedala.
"Ale ako... Co... Od kedy to vieš... Kto..?" koktala som. Chcela som vedieť toľko veľa. A zároveň len jeden príbeh.
"Bude lepšie ak ti poviem celý príbeh. Aspoň tu časť ktorú poznám." začal tichým hlasom až sepotom. Jej hlas znel ako zvonkohra. Len som prikývla. Nechcela som narušiť jej melodický hlas. "Pamätáš sa na ten večierok keď ti Emma povedala ze chodí s Lukom.?" akoby som na to mohla zabudnúť. Prišla som o kamarátku. On mi ju vzal. A možno to nie je jeho vina. Možno som ju mala ako kamarátka podporiť. Aké už je neskoro.
Prikývla som a ďalej počúvala.
" Emma si pomyslela že keď získala Luka získa aj popularitu ktorú si mala ty. Ale ta nechodila lebo v škole si bola stále ty. A tak sa rozhodla ze musí spraviť niečo čo ti zabráni chodiť do školy. Prišla na možnosť XP. Ale ako to spraviť.? Nie? Je nelogické aby ti dakto naraficil. Ale je tomu tak. Tvoje príznaky boli len alergická reakcia na škoricu. Bolo to v tvoj posledný deň  v škole. Cam videla ako Em dáva do kávy škoricu. Najprv si myslela že je jej. Ale keď videla ako z nej piješ chcela ta zastaviť. Ale ty si už odišla. A potom s I sa neukázala. Škorica urobila svoje. Príznaky sa celkom podobali tým od XP. Ale ako spraviť to aby to potvrdil aj lekár. Ľahko. Atraktívna blondínka a mladý neivny lekár. Jedna posteľ. A on skáče ako ona píska. Em dosiahla čo chcela... No a odkedy to viem. Od dnes. Cestou domov som bola v obchode. A stretla som ich.  Skôr len videla a počula. Hovorili o tom to všetkom ako ti vyvolali alergickú reakciu a oklamali ta ze máš XP. "
Dobre ak som niekedy povedala ze som mala Emmu podporiť. Myslela som nájsť zažalovat. Zabiť. A podkopat do najhlbšieho pekla. Ako mi to mohla urobiť. Kvôli nej som prišla o Tylera. O slnko. A čerstvý vzduch.
" Nemôžem tomu uveriť. " sepla som. Už som stála na nohách. Prechádzala som sa hore dole po izbe. Všemožne som lomcovala rukami.
"Kde je tá mrcha.?"  sepla som chraplovo nenávistne.
"Myslím si ze som počula že idú do Alta Plaza park. Prečo?" hovorila. Na jej havranich vlasoch sa leskli posledné slnečné lúče. Neboli zlatiste ale skôr ružovkaste s nádychom broskyňovej.
Nič som nepovedala. Len som si na seba dala púpavovožlty trošku hrubší cardigan. Obula si svoje čierne tenisky a vybehla von.
Slnko mi nepríjemné podrazdilo oči. Prizmurila som ich. Niekoľko krát som zazmurkala v snahe zvyknúť si na ostré svetlo, ktoré mi dráždilo sietnice. Slnko príjemné hrialo moju pokožku. Síce trosku trvalo než som si zvykla.
Teraz však zháňam taxi. Kyvem rukou. Ale len preletieť ako lístok vo vetre. Už strácam nádej keď jeden zastane. "Alta plaza Park." povedala som rýchlo. Znelo to ako vojenský príkaz.
Cesta sa mi zdala ako celá večnosť. Keď sme zastali hodila som dvacku a bežala.
Zastaoa som. Neviem čo som si myslela ze prídem a zbadám ju.  Park bol docela prázdny sem tam sa niekto mihol ale aj ten už odchádzal.
Už som sa chcela otočiť a zbadala ju.  Rozprávala sa s 'doktorom.'  zrýchlila som krok a postavila sa pred nich. Zatienila som im slnko. Obaja upriamili zrak na mňa.
"Slečna Cooperova.? Viete že by ste.." zacal údajný doktor ale ja som ho zo zdvihnutim ukazovaka zastavila.
"Vy buďte ticho lebo vás zažalujem za nepravdivé údaje." povedala som. Zhlboka som sa nadýchla a pokračovala ďalej. "A ty? Nemám slov. Ako si len mohla. Ako si mohla dovoliť aby som si tak dlho myslela že jockedy môžem zomriet. A uvedomujes si ze si ma mohla zabiť. Ale to it je asi jedno. Véd ty si len chcela popularitu. Jedno by ma ale zaujímalo co tu robíš začiatkom septembra? Ideš na miestnu školu? Tak to ti s radosťou hovorím že tam idem aj ja. " prebodavala ma pohľadom. To ale aj ja ju. Radšej som sa otočila." nemôžeš byt vzdy niekto. " zakričala za mnou keď som odchádzala. Pobdychla som si.