ZMENA

Nový Svet

Došli sme do bytu tesne pred svitanim. Okná boli tmavé. Avšak pôsobilo to inak ako doma či na psychiatrii. Keď sme vstúpili dnu nás delilo len pár krokov od obývačky. Krásny biely kožený gauč s krystalovim konferenčným stolíkom. Neďaleko pred stolíkom na stene visela plazma. Za gaučom sa nachádzala malinka knižnica. A všade v miestnosti boli rôzne komody či skrinky na ktorých boli rámiky alebo umelé kvetiny. Niektoré miesta ostali prázdne. Zatiaľ. Za obývačkou bola kuchyňa. S malým stolíkom a ostatnými vecami ktoré patria do kuchyne. Jasne ze nejaké chýbali ale tie myslím ze v blízkej budúcnosti dokúpime. Steny boli takisto ako v obývačke broskyňovej farby. Podlaha bola v celom dome drevená. Z vrboveho dreva. Okrem kúpeľni tam bola z mramoru nafarbená do akvamarinovej farby. Kachličková stena bola azúrovej farby. Nachádzala sa tam vaňa ale aj sprchový.
Moju izbu zdobila len veľká posteľ plná vankúšov. Komoda. Nočné stolíky. A šatníkova skriňa. Stena bola biela. Vedela som ze je to takto schválne aby som si to mohla zariadiť. Aj som chcela ale nevedela som ako. Mohla som si izbu zariadiť tak ako som mala. Ale Toby znamenalo ze som svoju verziu 1.0 nezmazala. Táto izba mala byť odrazom môjho nového ja. Ale ako veľmi s chcela moja verzia 2.0 sa nechcela otvoriť. Ako keby k nej chýbal kľúč. Ale to bol nezmysel pretože mojim kľúčom je predsa Ronnie.
Alebo sa mýlim?
Ak nie ona tak kto?
Emma?
Tyler? Nie. Nie. Nie.
Túto možnosť som v hlave zamietla dolkokrat až som jej uverila.
Nakoniec som sa rozhodla že izbu si namaľujem na malinovo - nektarinkovo. Zvláštne ale iné ako moje prvé ja.
Moje prvé ja by zhodila všetky tie vankúše namaľovalo by to tu na farbu nočnej oblohy a nič viac. Toto moje ja si k tuctom vankúšom pridalo nejakých plysakov. Plno tamcekov s fotkami, kvetmi. A inimi ozdobami. Neónové svetielka mi viseli nad posteľou.
Izba pôsobila až moc dievčensky.
Izba bola hotová a ja som si mohla konečne oddýchnuť.
Izbe sa nachádzali dvere ktoré viedli do kúpeľne a hneď z druhej strany boli ďalšie dvere. Myslím ze do Ronnieinej izby.
"Lola! Idem nakúpiť." zakričala mi moja najlepšia kamarátka ale odpoveď sa jej nedostala. Posledne čo bolo počuť bolo ako zabuchla dvere.
Ocitla som sa sama. Ticho. To bolo jediné. Dobre nebolo tu až také ticho. Tikanie hodín, ktoré neustále robili tik-tak tik-tak mi liezlo na nervy. Z vonku sa ozvala hlučná premávka. A aby som nezabudla k tejto hudbe pre moje uši nechýbal tlkot môjho srdca.
Odrazu sa k týmto mojim hudobným nástrojom pridal ďalší. Zaštrnganie kľúčov v zamke, ktoré oznamovali že Ronnie je už doma.
"Ahoooj" skrikla som a hnala sa po nákup. Pretože môj žalúdok by sa rád doplnil.
"Tak čo dnes podnikneme?" opýtala sa ma Ronnie opretá o kuchynskú linku. Na plecia jej dopadali jej vyžehlené vlasy.
"Neviem" ozvala som sa s plnými ústami a pár omrviniek mi spadlo do taniera. Nepochybujem že som vyzerala komicky pretože Ronnie sa rozosmiala na plné hrdlo. Snažila som sa tváriť vážne. Ale len čo som si znovu vložila do úst kúsok chleba a šalátu rozosmiala som sa tiež a šalát mi z úst vyletel. No a o malú chvíľu letelo niečo aj cez nos. Toto nás rozosmialo ešte viac a tak sme sa z ijali od smiechu.
"poďme na prehliadku mesta" povedala som po dlhom čase smiechu.
.....
Oblečená, ucesana som sa na seba pozerala v zrkadle. Uši mi zdobili veľké kruhy z falošného zlata.
Na seba som si dala. Obliekla som si



S timi kvetmi som si pripadala ako hipik. Dokonca som sa aj tak usmievala. Tento môj reflexivny úsmev som brala ako znamenie, že všetko bude dokonale.
Ale ako sa hovorí.
Nehovor hop kým nedoskočíš.
Ale je to aj v tomto prípade?
"kde toľko trčíš?" z môjho dumania ma vyrusila moja spolubývajúca.
Odkricala som jej ze idem a posledný krát sa pozrela do zrkadla.
Ako veľmi sa moja mala časť o obavách chcela rozrásť a dokázať mi že to nebude také ako očakávam. Ta väčšia časť ju zatienila a nedovolila jej hovoriť.
"Tak kam ideme?" spýtala som sa keď sme trčali pred veľkou mapou San Francisca.
"Zatoč sa!"  rozkázala mi Ronnie. Obe sme vedeli že takéto poznanie bude zaujímavejšie a dobrodružnejšie.
Zavrela som oči a začala sa točiť. Smiala som sa ako školáčka a tarbavo sa dotackala k mape - ľudia sa na mňa pozerali ako na blázna ktorý sa opil- a dotkla som sa náhodného miesta.
7th St. Bol názov ulice na ktorú sme mali ísť.