ZMENA

Tehotenstvo v San Franciscu

One month latter
Dnes už viem, že odchod zo Seatllu a rozchod s Tylerom bolo to najlepšie. Ľúbime sa viac, jeden v druhom mame lepšiu oporu. A s naším vzťahom, je to lepšie. A čo sa týka Rose. Tak tá sa začína moc tešiť na svoj prírastok. Tyler už začal študovať, ale väčšinu času trávi u nás. Entuziazmus by som mohla rozdávať. V mojom živote je len šťastie a láska v poslednej dobe. Je to tak krásne, že sa bojím ze je to len sen. Ráno mam strach, že Tyler tu nie je, že som sa nikdy nevrátila do Seattlu. Ale keď ho zbadám so strapatymi vlasmi a úsmevom viem, že je to skutočnosť. Dnes sa však v skutočnosti cítim na nič. Nie citovo ale fyzicky. Klacim pred zachodovou misou a zvraciam. Potom si opláchnem ústa a vrátim sa do kuchyne. Tyler niečo vari za sporákom. Vôbec netuším čo. Rosalie ráno odišla na nákupy.
"Fuj. Co tu smrdí?" zatiahne a zápcham si nos aby mi doň neprenikal ďalej zápach. "Zlato. Neklam. Robím tvoje obľúbené jedlo." zasmial sa. Zamračila som sa. Čo to tu na mňa skúša. Dala som si jednu ruku v bok. Podvihla obočie. "Palacinky by mi vonali." obozrejmim ho. Vyklopi zrejme poslednú palacinku na tanier vypne sporák. Otočí sa ku mne. Nadvihol pravé obočie a nasadil frajersky úškrn. Podišiel ku mne a dlane mi priložil na bruško. "Láska a nie si náhodou tehotná. Véd dnes aj včera si zvracala" spýta sa nežné. Zasmejem sa a pokrútim hlavou. V zápätí prestanem. Začnem skladať kúsky skladačky v mojej hlave. "Alebo. Možno" začnem nervózne. A posucham si čelo opakom ruky. "meška ti to." preruší ma a pobozká na pery. Není to otázka. Vie to. Prikyvnem a začnem sa červenať. Skloním hlavu. "Čakáme bábo." povie nadšene Tyler. Pozriem sa naňho. Na jamky v jeho lícach a žiarivý úsmev
So smiechom ho buchne päsťou do pleca. "Nie je to iste a keby tak čakám ja." poviem a pobozkám ho na líce. "No ja som mal také podozrenie. Tak som ti kúpil tehotenský." začne sa prehrabovat v taške, ktorú som si zatiaľ nevšimla. "Ako si môžeš dovoliť kúpiť tehotenský test bez toho aby si mi to povedal." som dosť podráždená a rozhadzujem rukami. "Je vidno ze som ho kúpil zbytočne. Véd je jasne ze si vtom." sepol nežné a vytiahol ma do objatia. "už máš aj hormóny." pohladil ma po vlasoch. Odtiahla som sa a najprv zmätene a hneď potom naštvane pozrela. "ved ty ešte zažiješ hormóny." zamrlala som nahlas a šla si spraviť tehotensky test. Véd to zvládnem. Vymočiť sa na to a čakať. Žiadna veda. Tak aj spravím. Keď som sa na to vymocim idem za Tylerom. Ruky sa mi trasu od nervozity vlastne sa trasiem celá. Musim sa prichytiť linky. Test ma v ruke Tyler a peclivo ho skúma. Jeho výraz v tvári je nečitateľny. Smútok šťastie nic. Akoby nemal pocity. Chcem skúsiť čítať v jeho očiach ale uhyba pohľadom. Radšej sa venujem svojej aktivite a to hranie sa so šnúrkami na mikine z ktorej má vyrusia až Tylerove mohutné ruky obmotane okolo moji pása. Zdvihne ma zatočí sa so mnou. "Budem otec." skrine radostne. Tak takúto reakciu som nečakala.
"A ja teta." do vnútra vstúpi Rosalie aj s niekoľkými taškami. Vlasy ma v koňskom chvoste. A pokojne sa usmieva. Tašky položí na zem a pomaly prejde k nám a uväzni ma vo svojom objatí. Odtiali sa pozdĺž rúk a chytí ma za plecia "Na tak teda gratulujem." letmo som sa na ňu usmiala. "Tak. Čo ideme robiť." spýtal sa Tyler a pritiahol si ma za pás. Jedným okom sa pozrela na hodinky ktoré visia na stene. Sú čisto nové. Rose ich kúpila len nedávno. "No. Je veľa možností. Ale zrejme by sme mali ísť do školy ak teda nechceme prísť pozde." povedala som vecne. Rose zabehol kúsok omelety a pozrela na mňa ako na zjavenie. Tylerovi zamrzol úsmev na tvári. Náhle si ale odkaslal. Rose zatiaľ začala behať hore dole a hádzala si veci do tašky. Vlasy mala strapaté a lietali jej hore dole. Tyler sa dostal s takzvaneho šoku a vzal kľúče od auta. Rose vybehla von a v ruke držala tenisky slabo modrej farby. Prehodila som si vak na plece a vybrala sa - skôr rozbehla - za nimi. Nastúpili sme do auta a Tyler dupol na plyn. Preháňali sme ulicami, dokým sme nezastavili pre Fusion Academy. Všetci sme vystúpili. Rose sa od nás odtrhla a bežala do školy. Ja som s Tylerom zatiaľ stáli na školskom pozemku. Pozerala som sa na budovu do ktorej som vôbec nechcela ísť. Namiesto toho som chcela zaborit tvár do Tylerovej hrudi. A to som aj spravila. Objal ma silnejšie a hadkal mi chrbát. Pomaly som sa od neho odtiahla. Už som sa otáčala a odchádzala keď ma zastavil. Chytil ma za ruku. "Chcem byť s tebou." zobronil a nahodil puppy face. Vďaka slnku mu pekne žiarili oči. Boli nádherné až tak že som nedokázala odtrhnúť od nich oči. "Oba-ja má-me ško-lu." habkala som. Bola som pri ňom tak nervózna. Dlane sa mi potili a určite si to všimol aj on. Len to nedával na javo. Vpíjal sa mi do očí a je do tých jeho. Všetko naokolo akoby zastalo. Existovali sme len my dvaja.
"Ten debil sa na tebe pozerá" ukázal smerom k skupinke chalanov. Konkrétne môjmu spolužiakovi. Tyler mu venoval pohľad ktorý by mohol zabíjať. "Neziarli." zasmiala som sa. A pritiahla si ho bližšie k sebe. Držala som ho za zátylok. Naše pery boli pri sebe tak blízko ale zároveň ďaleko. "Si moja jediná a ja sa bojím že raz príde niekto lepší a ze ma prestaneš milovať." sepol. V očiach mal strach "Neprestanem ťa milovať ani keď posledný raz vydýchnem." prerušila som medzeru medzi našimi perami. Jeho bozky vo mne rozprúdila krv. Bola som na ňom závislá. To nemôžem a ani nechcem poprieť. Odtiahli sme sa až keď nám chýbal kyslík. Bolo nám jedno že máme obecenstvo. Mala som opuchnuté pery. Nemusela som sa ich dotknúť, cítila som to. Smutné sme sa na seba pozreli. No ja som sa musela otočiť a ísť. Nechala som ho za chrbtom a šla do školy. "Čo čumíte? Bastardi" zhúkol po nich Tyler. Usmiala som sa a vošla do budovy. Pomaly som sa presúvala do triedy. Predierala som sa cez masu študentov. O väčšinu som sa obtrela. Snažila som sa dostať teraz už rýchlejšie do triedy. Hodiny ukazovali dotiž že zvoní za necelú minútu. Bolo to akoby sa čas zastavil keď som si spomenula že hodinu mám na vrchnom poschodí. Hluk vravy ktorý mi doteraz liezol na nervy ani čoby utichol. Aj keď ostatný stále rozprávali. Alebo sa presúvali do triedy. Najrýchlejšie ako som vedela som sa rozbehla hore po schodoch. Radšej som ich brala rovno po dvoch. Tep sa mi náramne zvýšil a tlkot môjho srdca bolo počuť iste aj v Canberre. Dych som mala hlboký a hrozne ťažko sa mi dýchalo. Už mi ostávalo len pár metrov od triedy keď sa mi rozopol zips. Úplne som zabudla že som ju ráno poriadne nezapla. Taška sa začínala prehynat do zadu a ja s ňou. Rozhadzovala som rukami. Bola som celá v strese. A na krku mi navrela malá žilka. Už už som sa skoro narovnala, keď som sa zrazu o niečo potkla. Reflexivne som ruky dala do predu a skončila v kliku. No a na moje nešťastie mi z tašky vyleteli knihy. Ktoré sa klzali po celej chodbe. No a práve vtedy sa ozval ten najhorší možný zvuk dnešného dňa. Pomaly mi dral ušné bubienky. Zvonenie sa rozliehalo po celej chodbe a bolo to akoby sa mi vysmievalo. Odrazu som začula ťažké kroky na rohu chodby. Prebehli mnou všetky možné pocity. "Shit" zhresila som. Začala som rýchlo zbierať učebnice. Z poza rohu vyšla postava. Videla som jej len na topánky. Ale pravdepodobne to bol chalan. Pohľadom som prešla až k jeho sivym očiam. Usmial sa na mňa. Už už som mu ten úsmev chcela opätovať keď si prehodil na plece ruksak, o ktorý som sa pred chvíľou potkla. Vyslala som naštvaný pohľad jeho smerom. Od hnevu mi krv vrtela v žilách. Postavím sa a oprášim to seba imaginárnu špinu. Vždy mi to prišlo trápne, ale robím to tiež. Prehodím svoj čierny batoh na pravé plece a chytím ho za popruh. Už sa neponáhľam. Je to zbytočné. Radšej keď prechádzam okolo trapka doňho vrazím ramenom. Aby toho nebolo málo zamrmlem ale dosť hlasno aby to počul. "Idiot".  Ďalej kráčam až k svojej triede, lenže nespravím ani päť krokov sa ozve. "Jedine tvoj. Zlato." jeho hlas znie chraplavo. Ešte viac než Tylerov ráno. Lenže Tylerov mi pripadá sexy. Tento nie. Vôbec nie. Nezabudne ani cmuknut. Prevrátim oči a nechty zaryjem do dlane. Prižmúrim oči až ma rozboli hlava. Už sa chystám otočiť a opovrhnúť ním. Keď sa ozve. "Ona už svojho idiota má" hnev zo mňa opadne ako švihnutim čarovného prútika alebo ako keď vidíte padať hviezdu. Je tu a potom v ďalšej sekunde je len minulosťou. Na tvári sa mi objaví  automaticky úsmev. A to všetko spôsobil jeho hlas. "Ona je totiž moja. Len moja" dodá. Bože ako zatracene sexy znie keď je majetnícky. Ten hlas by som avšak spoznala všade. Otočím sa a uvidím ako sa usmieva. V lícach má malé jamky. Neviem či je to rozkošné alebo sexy. Zrejme oboje. "Zabudla si si esej zlato." zvolá mojim smerom a zamáva hrubým zväzkom papierov, ktorý som ručne písala posledný mesiac. Vydá sa mojim smerom, ale ešte sa zastaví a niečo povie tomu chalankovi. Zrejme ho varuje alebo lepšie povedané hovorí aby dal od mňa ruky preč. V zápätí sa buchnem po čele. Nechápem ako som mohla zabudnúť na tú najdôležitejšiu vec. Zrejme pre ešte dôležitejšiu vec. Tyler zase vykročí mojim smerom. Ide pomaly. Sakra, hrozne pomaly predkladá nohu pred nohu. Mám chuť sa k nemu rozbehnúť, ale odolávam jej. Snažím sa pôsobiť nenucene, ale on ma pozná lepšie než sa poznám ja sama. Lenže tak dobre ako pozná on mňa poznám aj ja jeho. Takže keď ešte viac spomalí som si istá že chce to tiež čo ja. A tak neváham a rozbehnem sa k nemu. Odrazim sa od zeme a skočím mu do náruče v sekunde keď ma chytí pod zadkom. Pobozká ma a položí na zem. Vezme moju ruku a schová ju do  svojej veľkej dlani. Prepletieme si prsty a vyrazíme smerom k učební chémie. Kráčame potichu. Ani jeden z nás nič nehovorí. Je to príjemné ticho keď počujeme ako sa tlkoty našich sŕdc spoja a vydávajú jednu melódiu aj s dupotom našich topánok. Lenže každý moment raz skončí. No a tento skončil keď sme zastali pred triedou. Tyler ma objal na rozlúčku a venoval mi malý bozk na líce. Bolo to ťažké ale pomaly som sa otočila. Ešte stále som ho držala za ruku. On sa ani nepohol čiže som to musela spraviť ja. Pomaly ako keď máte strach, ale musíte zo urobiť som zaklopala na dvere. Strašne som sa chcela otočiť ešte posledný krát, lenže keby ti spravím vrhnem sa mi do náruče. A verte z tade sa mi ťažko odchádza. A tak ruku premiestnim na kľučku. Pevne ju zovriem medzi prsty a stlačím. Zámka sa povolí a dvere mierne pootvoria. Opatrne do nich zatlačím a vstupujem dnu. Tylerova ruka sa ma stále drží a tak som začala pomaly kráčať. Nohu som predkladal pred nohu. Cítila som akoby boli z kameňa. Nechcela som ísť do predu ale musela. Nemohla som sa otočiť. Preto som kráčala až kým sme obaja nemali natiahnuté ruky. Vtedy som zastala. Palcom ma pohladkal po chrbte dlane. Usmiala som sa aj keď to nemohol vidieť. A tiež som urobila ten istý pohyb palcom než som sa znovu pohla. Kráčala som ešte pomalšie. Obaja sme museli uvoľniť naše zovretie prstov. Tie sa začali pomaly oddeľovať. Prechádzali moja prsty po tých jeho až sa vzájomne dotkli vankúšiky. Bolo to síce na polsekundy ale aj to stačilo aby mnou prebehli zimomriavky. Ruka mi dopadla pozdĺž tela a ja som sa vydala smerom k mojej lavici. Profesor tu ešte nebol. Bolo mi do divné. Nikdy nemešká. Bola som síce rada ale mala som divný pocit. Pocit že niečo nieje v úplnom poriadku. Sadla som si radšej do lavice.

Hodiny tikali, študenti sa rozprávali a ja aj keď som sedela s nimi v jednej triede všetko mi znelo tlmene. Svoju pozornosť som upriamila na hodiny visiace nad dverami. Boli už staré. Cez číslo tri až k číslu sedem viedla prasklina. A čísla už temer nevidieť. Visia mierne na krivo ale stále fungujú. Profesor už mešká dvadsaťpäť minút. A ja len rozmýšľam či je všetko v poriadku. Ale moje premýšľanie netrvá dlho pretože ma z neho vytrhne sms-ka.
Tyler. Chýbaš mi. 😘
Je od Tylera a vycari mi úsmev na tvári. Rýchlo mu odpíšem.
Ja. Ty mne viac. ❤️
Odložím telefón a chystám sa vrátiť k tomu prečo tu ešte nie je profesor Weiss. Je mu niečo cez šesťdesiat ale pochybujem žeby umrel. Vyzeral byť lepšie ako my všetci dokopy. A dokonca chápal aj náš humor a tiež ho aplikoval v praxi. Telefón mi zrazu zavibroval vo vrecku. Ďalšia správa od Tylera.
Tyler. Zlato volala mi tvoja mamka, vraj ty by si mala mať hodinu tak radšej volá mne.
Táto správa však neznie ako celá . Určite by nepísal že mu volala, to by mi mohol kľudne povedať aj doma. A tak mu odpíšem.
Ja. A čo chcela. 🤗
Až teraz si všímam že Tyler nepoužil smile-íka. Takže buď je to niečo vážne alebo si to mňa len chce vystreliť. Premknu ma obavy. Srdce mi bije hlasnejšie. Bije tak hlasno ako niekedy pri Tylerovi. Ale iným spôsobom. Nebilo mi od šťastia, lásky či sexuálneho napätia. Bilo mi od strachu a beznádeje. Bola som úplne opantaná. Úplne som vypla. Všetko sa mi zlialo do jednej šmuhy a hlasy sa tlmili. Ruky sa mi triasli až mi telefón padol pod lavicu. Našťastie displejom na hor. Slzy som mala na krajicku lebo Tyler stále neodpísal. A veľa nechýbalo a asi by som sa rozplakala. Keď vtom sa na displeji zjavila správa.
Tyler. Len to že máme na víkend prísť. Má totiž narodky 😘😉
Nechápem ako som na to mohla zabudnúť. Ale o to teraz nejde. Tyler ma nechal v tých najhorších myšlienka dobrých desať minút. Celým telom mi vrie krv v žilách. Silnejšie chytil telefón. A len mu pošlem.
Ja. 🖕.
Telefón hodím do vrecka ale ešte ho vypnem. A poberiem sa z triedy pretože už dávno zvonia a ako jediná som tu sedela. Mierim k svojej skrinke keď mi zrazu príde špatne. Rozbehnem sa na toaletu. Ledva to stihnem. Pretože v momente keď zastane pred záchodom ma prehne a vyvratim svoju stravu do záchodovej misy.  Spláchnem to. Otvorim dvere a vyjdem von. Pred nimi stojí moja učiteľka anglickej literatúry. "ste v poriadku.?" opýta sa ma s prekríženymi rukami na prsiach a podozrievavym pohľadom. "A-áno." zakokcem sa. A chcem sa pohnúť ďalej ale nespravím ani krok a musím sa otočiť späť. Zrejme som nevydávila všetko. Tentokrát to ešte chvíľu predýcham a až potom sa postavím. Zamierim k umývadlu kde sa opláchneme studenou vodou. A taktiež si vyplachnem ústa. "Nepili ste?" spýta sa zo štipkou nechuti v hlase. Alkohol nemá rada. Vôbec nepije. Vraj jej to zničilo muža aj celé manželstvo. Otočím sa k nej a pokrútim hlavou. "Zrejme som len zjedla niečo zlé na raňajky. Pripravoval ich totiž môj priateľ a asi použil niečo po záruke." zaklamem ale pravdu jej povedať nemôžem. Akoby asi zareagovala keby jej poviem že sú to len ranné nevoľnosti pretože som tehotná. Prikyvne. Obe sa poberieme preč. "choj domov a nabudúce si rob raňajky sama. " zasmeje sa. Nemám chuť trčať doma ale ostať tu nemôžem. Nie keď ma videla zvracať. Tak si len prehodím vak na plecia a vyjdem z budovy. Slnko mi hreje na pokožku a ja si to užívam. Stále nechápem ako mi to mohla urobiť moja najlepšia. Ale nechala som to ze sebou. Je to tabu. Za chvíľu mi ide bus ale ja sa rozhodnem ísť radšej pešo. Užívam si každú chvíľu na čerstvom vzduchu. Síce je to niekoľko kilometrov ale len mi to prospeje. A tak sa vydávam na cestu. Taška sa mi pohupuje na pleci. Vietor mi rozvieva vlasy. A ja kráčam rovno. Nejdem domov. Idem len. Nemám žiadny cieľ. Chcem len kráčať až kým budme vládať. Preto sa nezaszavujem ale kráčam napriek osudu.

Viem trvalo mi to. Kľudne ma zabite ale nemala som čas. Škola rodina a tak. Dúfam že mi odpustite a posnažím sa aby ďalšia časť vyšla skoro.
❤️❤️❤️