ZMENA

Liečebňa

Deň prvý
Zobudila som sa. Boha. Dúfam že som v nebi. Inak ma jebne...
Izba bola malá celá biela len s jednou bielou posteľou.. Čiže v nemocnici nie som. Uff. Našťastie. Tak teraz nech som v nebi alebo v pekle. Lebo ak nie nech si ma niekto nepraje.
Zrazu sa otvorili dvere a dnz vstúpil celkom mladý chlap mohol mať tak 21. Bol v bielom. Vlastne aj ja som bola v bielom. Len nech je to anjel.
"Slečna viete kto ste?"
"viem kto som. Kde bývam. Viem všetko" aj keď radšej by som nevedela..
"Som Adam kľudne mi tykaj. Nachádzate sa na psychiatrickom liečení. Kvôli pokusu o samovraždu a závislosti na drogách." dopovedal a mňa skoro jeblo. Čiže žiadne nebo žiadna smrť. A žiadny anjel.
"kto ma zachránil" spýtala som sa.
" váš brat." nech si ma ten magor nepraje.
"Boha. To tu človek ani nemôže zdochnut" skrikla som a začala rozhadzovať rukami. Adam ku mne pribehol a pichol mi inekciu. Zaspala som.

Druhý deň.
Adam si zapisoval niečo do zošita. A doniesol mi nejaké lieky. Dopuju to do mňa 3x denne.  Ani si neviete predstaviť akú mám chuť na kox.
"chcem telefón" povedala som a prosebne sa pozrela na Adama.
"vieš že..." nenechala som ho dopovedať a zavesila sa mu okolo krku. "Ach čo mám s tebou robiť" povedal. Vlepila som mu bozk na líce. "hej co keby nás niekto videl." zasmial sa. Má krásny smiech. S Adamom si fakt rozumieme.
Trošku ho využijem. Nechcem tu stráviť  3 mesiace..

Den tretí.
Práve som do volala s Mamkou. Povedal že keď sa vrátim tak odídem s otcom. Hanbí sa za mňa. Síce to nepovedala na hlas ale ja to viem. A áno. Adam mi ten mobil zohnal. Čiže tu neumriem k smrti. Dvere sa zrazu začali otvárať a ja som mobil skrikla pod vankúš. Dnu vošla sestrička aj s nejakými liekmi vodou a jedlom. Dala som is tie tri tabletky. A mala som v plane pustiť sa do jedla. Ale keď som videla ze je to úplne neidentifikovane jedlo som nad tým pokročila len nosom.
"čo je to" zaganila som na sestričku ci ako sa tomu tu hovorí.
"rezeň s kašou." odpovedala. A ja som skoro vybuchla do smiechu. Vlastne ja som aj vybuchla do toho smiechu ktorý nie a nie zastaviť. "a to mi to niekto predžul" hovorila som ešte stále cez smiech a rozosmiala sa ešte viac. Radšej som to odsunula a ľahla si.
O chvíľu som zaspala.

Deň štvrtý.
Dnes ma nadopovali liekmi viac a tak som vlastne celý deň prespala. Keby len deň. Podriplo si moje svedomie.

Deň piaty
Celý deň som mala rande so záchodom. Od rána totiž zvraciam. Ale čudujem sa čo keďže poriadne nejem.  Asi sú to príznaky anorexie. Radšej by som mala začať jesť. Nechcem byť predsa anorekticka. Už stačilo že sa zo mňa stala narkomanka.
S touto myšlienkou som zaspala.

Deň šiesty
Vstala som odhodlaná opustiť dnes túto prekliatu miestnosť. Odkedy som tu trávim čas len so svojimi myšlienkami. Ak nerátam včerajšie rande zo záchodom. Len čo som sa postavila sa mi zahmlelo pred očami a zakrutila sa mi hlava že som skoro spadla. Ale čo mu sa čudujem. Dopuju ma tu liekmi o ktorých ani nemám poňatie načo sú. Jedlo dostávam zriedka. A keď už dostanem je to iba humus ktorý sa bojím zjesť. Nakoniec som sa odhodlala vísť vonku aj v bielej košele ktorá mi siahala po kolená. Keď som otvorila dvere mi okamžite do izby vošiel cerstvejší vzduch a ja som sa poriadne nadýchla. Aj keď by to bolo lepšie keby sú tu obyčajne okná. Áno kvôli mne totiž dali tie tmavé.
Vybrala som sa mne neznámou chodbou. A cestou som si všimla veľa ľudí. Niektorý narkomni ktorý sem ani ísť nechceli a v očiach mali niečo ako len sa dostanem von dam si svoju dávku. A naopak tí ktorý mali v očiach drogy nechcem v živote vidieť. Ďalej tu boli ľudia ktorý sa pokúsili zabiť. A zas dve skupiny.
Prvá. Aj tak to spravím zas. A teraz mi to vyjde. A potom. Aký som bol hlúpy že som sa chcel zabiť. A ešte tu boli taky podivini a iný. Zrazu okolo mňa prešiel chlapec zhruba v mojom veku. Vybehol na mňa rouhadzoval rukami a kričal. "dostanú nás"  našťastie pribehli lekári ci co sú a odviedli ho. Ja som sa naňho celý čas pozerala pohľadom ala čo je toto za blázna. Ďalej som sa tým netrápila. Som predsa na psychiatrii. Zvláštne by bolo stretnúť niekoho normálneho. O chvíľu som pred sebou zbadal obrie dvere s nápisom knižnica. A vošla dnu. Na moje počudovanie som tu strávila zvyšok dňa.