I've been always looking for you.

1. kapitola

Ako som sa sem len dostala?

Spytovala som sa sama seba a zhrozene sa dívala na skupinu ľudí, ktorá predo mnou stála v kruhu a obklopovala dvoch chlapcov, ktorí okolo seba opatrne, no nedočkavo krúžili a čakali na správny moment zaútočiť.

Všetci kričali mená svojho favorita a keď sa ozvala prvá rana, vypuklo šialenstvo.

Ľudia sa na seba tlačili a ja som medzi nimi stála totálne paralizovaná, neschopná pohybu. Pohupovala som sa medzi masou neznámych tvárí a hľadala jedinú, ktorú som poznala.

A keď som zbadala jej blonďavé vlasy pár metrov odo mňa, donútila som svoje stuhnuté nohy pohnúť sa jej smerom.

,,Tak tu si!" zvolala nadšene a naďalej sa dívala smerom k bojujúcim chlapcom.

,,Alice, nepáči sa mi to," povedala som, ale moje slová sa stratili v kriku ostatných.

Pozorovala som tvár svojej priateľky, ktorá bola, narozdiel od mojej, fascinovaná tým, čo videla.

Násilie som nenávidela. Nechápala som, ako sa môže niekto s niekým biť len tak alebo, nebodaj, pre peniaze.

Box a podobné športy mi prišli hrozné a keby som mohla, zakázala by som ich.
No takú právomoc som nemala, takže som o tom mohla iba snívať.

Zadívala som sa do stredu kruhu práve vtedy, keď sa obaja protivníci zvalili na zem a mlátili sa na nej hlava-nehlava.

Ako v spomalenom filme som sledovala ich silné, presne mierené údery, ktorými zasypávali svojho protivníka.

Vyzeralo to tak, že obaja sú už unavení, no ani jeden z nich sa nechcel vzdať.

No čo ja som o tom mohla vedieť, v boxe som sa nevyznala. Aj keď toto mi ako taký obyčajný box nepripadalo.

Boli sme v starom sklade v tej najpodradnejšej časti Seattlu, kde ľudia nebojovali v ringoch, ale v poloostvetlených zatuchnutých miestnostiach so zabednenými oknami. Zo stien sa odlupoval škaredý sivý náter, zo stropu opadávala omietka a v kútoch sa vyjímala pleseň.

Očividne som však bola jediná, ktorá si tieto veci všímala a tvárila sa znechutene, pretože ostatní si to tu náramne užívali.

Pri pohľade na bojujúcich chlapcov výskali a keď zbadali krv, úplne šaleli.

Z boku do mňa narážali cudzie telá a ja som sa cítila, akoby sa okolo mňa začala sťahovať nejaká bublina. Nemohla som dýchať a začalo mi byť mdlo z toho stále sa zmenšujúceho priestora.

A tak som sa otočila a nahnevane som sa začala pretláčať pomedzi upotené ľudské telá.

Bola som znechutená a naisto som vedela, že ako náhle sa dostanem domov k Alice, všetko moje oblečenie pôjde do práčky a ja sa asi pre istotu desaťkrát osprchujem, a vlasy si budem drhnúť dobrú pól hodinu, len aby som z nich dostala cigaretový zápach.

A keď som sa predrala pomedzi všetkých, ktorí stáli v tom neustále sa zväčšujúcom kruhu, mala som pocit, že aj napriek zápachu, ktorý bol neznesiteľný, som sa poriadne nadýchla.