I've been always looking for you.

8. kapitola

,,Takže tak ťa Alice dostala na môj zápas?" spýtal sa Daniel potom, ako som mu vysvetlila, ako som sa vlastne dostala na jeho zápas.

,,Áno, presne tak. Tá mrška je naozaj zákerná," povedala som a v mysli som si vybavila Alice s diabolským úsmevom a vidlami.

,,Nevedel som, že ona a Ryan sa poznajú, vlastne mi to došlo až vtedy, keď nás našli potom, čo si ma napadla," zamyslene si oprel bradu o dlaň.

V obranom geste som vystrela ruky a povedala: ,,Whoa, pán bitkár. Len mi nepovedz, že som ti aj nejako ublížila. Ja, malé bezbranné dievča oproti nadutému svalnatému bitkárovi som nemala veľkú šancu. Náš boj nebol vyrovnaný."

Daniel sa znova zasmial: ,,No musíš priznať, že tá tvoja kabelka bola naozaj ťažká."

,,No to teda nebola," klamala som rozhodnutá nepriznať sa.

,,Jasné," ironicky zatiahol, ,,takže to preto som mal pocit, že ma mlátiš kameňmi."

,,Čože?" ohúrene som zhíkla.

,,Presne tak," povedal a napil sa z limonády.

S úsmevom na tvári som nad ním začala krútiť hlavou a v hlave som už mala pripravený ďalší argument, keď Danielovi zazvonil telefón.

Z tváre mu zmizol úsmev a s vážnym pohľadom hovor prijal.

Verte mi, nerada počúvam cudzie rozhovory... Ale keď niekto sedí oproti vám, je to naozaj náročné.

,,Ryan," povedal Daniel do telefónu.

Ryana som, samozrejme, z druhej strany nepočula, no podľa Danielových odpovedí som si dokázala domyslieť, čo sa ho asi pýta.

,,Nič také, čo potrebuješ?" spýtal sa.

Obočie sa mi mimovoľne pohlo a vyskočilo asi až na vrch čela, keď povedal nič také. Čo sa ho Ryan asi spýtal? Dokázala som si predstaviť iba jednu otázku a to: ,,Čo robíš?"

,,Tak do pól hodiny som tam," povedal o chvíľu a hovor zrušil.

Bez toho, aby niečo povedal, kývol na čašníčku, ktorá ku nám okamžite podišla.

,,Radi by sme zaplatili," povedal jej Daniel. Jeho slová možno vyzneli prívetivo, no jeho pohľad tvrdil úplný opak.

,,Samozrejme," odvetila čašníčka a odišla po účet.

Po jej odchode Daniel mlčal a náružlivo niečo vyťukával do telefóna.

Očividne sa mi nechystal povedať, kde chce byť do pól hodiny a či do nej zapadá aj to, či ma odvezie domov.

Sakra, odvoz! Úplne som zabudla, že Alice ma po čitateľskom krúžku čakala. Tá ma asi zabije!

Z tašky som vytiahla telefón a zadívala som sa na jeho obrazovku, na ktorej svietili tri zmeškané hovory od Alice, jeden od mojej mamy a päť správ taktiež od Alice.

Rozhodla som sa teda prečítať tie správy.

Alice: Kde toľko trčíš? Čakám ťa pred školou.🤔
Alice: Prečo mi nezdvíhaš?!
Alice: Fajn, idem domov, keby niečo zavolaj.
Alice: Naozaj sa o teba začínam báť. Pri východe som stretla Chrisa a ten mi povedal, že ti nebolo dobre. Deje sa niečo?
Alice: Jasmine! Ak si odišla niekam s Danielom, tak očakávam, že po príchode domov mi zavoláš. Ak sa mi neozveš do desiatej, vyhlásim po tebe pátranie a myslím to vážne.😡

Celá Alice. V jednej chvíli je prehnane starostlivá a v tej ďalšej je zas maximálne vytočená.

Uvedomila som si, že by som jej o sebe mala dať vedieť, no volať jej pred Danielom sa mi dvakrát nechcelo.

Tak som jej napísala.

Ja: Prestaň panikáriť, som vonku s Danielom. Do pól hodiny som doma.

Odpoveď mi prišla bleskovou rýchlosťou a stálo v nej iba:

Alice: Vidíme sa u vás.😘

Hneď mi bolo jasné, že ma bude vypočúvať. Úprimne, potom, čo sme s Danielom našli nejakú tému, na ktorú sme sa dokázali rozprávať bez hádania sa, som musela uznať, že bol celkom príjemný. Len škoda, že mu to nevydržalo dlhšie.

,,Budete platiť spolu alebo zvlášť?" spýtala sa čašníčka potom, čo nám priniesla účet.

,,Spolu," povedal Daniel zborovo s mojím: ,,Zvlášť."

Bola som rozhodnutá za seba zaplatiť a to aj napriek tomu, že mi lichotilo, že Daniel chcel zaplatiť za nás oboch. Nakoniec som si vydupala svoje a svoju polovicu som si zaplatila sama.

A prekvapivo, Daniela prehovoril až môj argument, že toto nie je rande.

•••

Spiatočná cesta motorkou bola rovnako príjemná, ako aj tá prvá.

Na ten pocit vetra vo vlasoch a nespútanosti by som si naozaj vedela zvyknúť.

Niekedy som si pripadala neskutočne upnutá. Len som sa učila a snažila som sa byť dobrou dcérou, aby na mňa rodičia boli hrdí.

Áno, mala som Alice, ktorá do môjho života prinášala zábavu, no aj napriek tomu to nikdy nebolo ono.

Možno aj preto som súhlasila s tou Danielovou ponukou. V kútiku duše som cítila, že takto to je správne.
Len predsa, stredná škola sa končila a ja som ešte stále nezažila nič také prevratné. Zatiaľ čo moji spolužiaci chodili na divoké párty a užívali si svoj život, ja som sa sústredila na školu a na to, aby som sa dostala na dobrú vysokú školu.

Priznávam, v spoločnosti veľkého počtu osôb som sa necítila dvakrát dobre, no zároveň som nemala rada samotu. Aký paradox, všakže?

Do prítomnosti ma opäť vrátil až Danielov hlas, ktorý mi oznamoval, že už sme na mieste.

A naozaj. Pred nami sa týčil dom, v ktorom som žila. Na príjazdovej ceste, na ktorej stálo auto mojej mamy, bolo aj Aliceino, čo znamenalo, že už ma čakala a výsluchu sa rozhodne nevyhnem.

Zosadla som z motorky a dala si dole prilbu.

,,Ďakujem za odvoz a aj za, prekvapivo, príjemný večer," povedala som Danielovi, pretože mi bolo trápne sa len tak otočiť a odkráčať.

Moja veta ho pobavila a krátko sa zasmial: ,,Budem sa tváriť, že ma tvoja neranila."

,,Ako chceš," pokrčila som plecami a usmiala som sa.

Aj napriek tomu, že som nevedela, čo iné povedať, nechcela som Daniela opustiť.

No ten mal zrejme iné plány.

,,Tak sa maj, vidíme sa zajtra," povedal, naštartoval motorku a ja som sa už len dívala, ako mizne za zákrutou.

Moje tiché ,,Ahoj" zaniklo v hluku, ktorý vydala jeho motorka v momente, ako ju nakopol.

Tak takéto rozlúčenie som si naozaj nepredstavovala. Po dnešnom dni som mala pocit, že náš vzťah sa zlepšil a možno sa z nás pomaly stávajú priatelia, no Daniel to asi necítil rovnako ako ja.

No aj napriek tomu som sa tešila, že jeho zatvrdnutá povaha bola dnes narušená, a že som mala možnosť vidieť aj jeho príjemnejšie ja.

Dokonca som sa aj pristihla, ako som už uvažovala nadtým, čo budeme robiť nabudúce. Veď len predsa, stále mal 6 dní na to, aby mi ukázal, prečo ho baby chcú.