Love on ice

2. časť

Všetci sa na tento deň len sťažujú. Hana nadáva od rána na kŕče v žalúdku, Lenka na štvorku (alebo ako ju voláme my „pekná známkaˮ) z matematiky a Rita od rána niečo hľadala v taške.

Posledné dve hodiny sme mali voľné. No teda voľné ako voľné. Museli sme všetci povinne sedieť na tribúne.

Keď som chodila s Paľom, milovala som to nadšenie z hry, ten adrenalín. A po zápase to bolo ešte lepšie! Všetci hráči brávali svoje priateľky na rôzne párty, posedienia. Jednoducho sme boli ako jedna veľká hokejová rodina. S hráčmi sme prežívali víťazstvá aj prehry. A to nie len na ľade, ale aj vo vzťahoch a v posteli.

Ale toto všetko je preč. Jeden prešľap a... Všetko sa to rozplynulo ako ranná letná hmla.

Hnev všetkých divákov bol po dnešnom zápase prehrali. Dôležitý zápas v ktorom sa malo ukázať, ktorá škola má najlepších hráčov. Predsa nemôžeme vždy len vyhrávať. Keby to tak bolo, nikdy by si ma potom Marko nevšimol. Túžila som po jeho pohľadoch a v mysli som mala len to aké sú jeho pery sladké a dotyky nežné. Nevnímala som to, čo sa deje okolo. Prežívala som každý jeden jeho pád. Úder, ktorým ho súper prirážal o mantinel som cítila. Krv, ktorá mu stekala po rozbitom obočí, akoby aj mne tiekla po tvári. A keď strelil gól...

Po ďakovačke a zápase sme s dievčatami nevyšli ako vždy, ale sme ostali. No ja, Rita a ďalšie dve kamošky ktoré boli ako sestry, Lenka a Hana. Vybehli sme na ľad a šmýkali sme sa ako malé deti, ktoré nikdy neboli na ľade. Zrazu sa mi však jedna noha pošmykla a druhú som už videla vo vzduchu. Privrela som oči a čakala som tvrdý pád. No neprišiel...

V poslednej chvíli ma zachytili dlane. Padla som mu priamo do náručia. Otvorila som oči a zaklonila som hlavu, aby som videla svojho záchrancu.

Bol to on. Marko mal na sebe dres a na tvári širokánsky úsmev. Opäť som sa utápala v jeho očiach. Stehy po dnešnom zápase ho robili ešte krajším.

-Si v pohode?- nežne sa opýtal.

-Hej.- zasnene som povedala.

V jeho náručí som spočívala asi tri minúty, a potom pozrel na mňa a opýtal sa:

-Niežeby si bola ťažká alebo čo, ale postavíš sa ešte dnes?

Dofrasa! Najlepší moment v mojom živote a taký trapas! To sa môže stať len mne.

-Uhm, hej, počkaj. – opatrne som sa pozviechala.

Pozrel na mňa a očami si ma premeral. Prehrabol moje hnedé vlasy, ktoré mi siahali presne po plecia. Predstavila som si, ako sa ku mne nahne a nežne ma pobozká, nie ako Paľo. Jeho pery som už skoro cítila, keď zrazu...

-Hej Marko, ideš?- zakričal jeho tréner.

-Hej.- dodal a rozbehol sa smerom k mantinelu. Pošmykol sa, no ustál to.

Lenka ma potiahla za rukáv.

-Vstávaj Šípová Ruženka!