Love on ice

23. časť

Hneď po raňajkách sme odišli domov. Samozrejme rodičia ma vypočúvali. No ja som na ich otázky odpovedala iba stroho. 

Karolínka mi chytila ruku. Pootočila som hlavu a pozrela som sa na ňu. Smiali sa jej nie len ústa, ale aj oči. A aj napriek tomu, že nebola mojou vlastnou sestrou, mala som ju veľmi rada. Keď sa naši rodičia dali dokopy mala sotva rok. Jej biologická matka umrela pri komplikovanom pôrode. Ale ona to nevedela. Nik nemal odvahu postaviť ju pred pravdu.

Prišla som domov a zložila som si tašku pred skriňu. Vzala som mobil do rúk a prečítala som si správy, ktoré mi hneď nabehli. Prekvapilo ma, že Paľo mi nič nenapísal. Žiadne vysvetlenie. Žiadne ospravedlnenie. Celý on. Ale mala som toho už vážne dosť! Napísala som mu ako prvá a požiadala som ho o stretnutie. No odpoveď neprišla ako bol deň dlhý. 

Avšak Marco bol pohotovejší. Doslova ma spamoval a to tak, že mobil mi ledva stíhal načítavať správy. Neprekážalo mi to, práve naopak. A môj výraz v tvári to dával patrične najavo, lebo som sa usmievala ako slniečko. Bola to príjemná zmena. A pravdupovediac, ľahko by sa dalo na taký luxus zvyknúť.

Zrazu však niekto zaklopal na dvere. Posadila som sa a skôr ako som stihla čokoľvek povedať, rozleteli sa dokorán. Stál v nich Marco. Zaplavila ma neopísateľná radosť. Postavila som sa. Rozbehla som sa a vyskočila som na neho. Objala som ho tak silno! Nechcela som ho pustiť. Už nikdy! Chcela som, aby ma chránil a aby stál vždy pri mne. Nech sa deje čokoľvek! Stisnutie mi opätoval. Na ramene som zacítila ako mi vlhne tričko. Azda sa obmäkčilo zamrznuté srdce najlepšieho hokejového hráča v našej škole? Rukou som mu prehrabla vlasy. Pomaly ma pustil zo zovretia a pozrel sa mi do očí. Potom sa nahol ku mne. A... 

Moje snívanie prerušil budík. Jasné, ležala som vo svojej izbe a vo svojej posteli. Ale vôbec nič sa nestalo. Žiadna správa od Marca a rovnako ani od Paľa. Žiadne prekvapenie v mojej izbe. Žiadne objatie. Nič! 

Bol čas ísť do školy...