Love on ice

18. časť

Marco ma chytil za ruku a do ucha mi šepol: - Čo oko nevidí, to srdce nebolí.

Neverila som tomu. Chcel, nie doslova skuvíňal, aby som bola s ním nehľadiac na následky. A mal pravdu. Usmiala som sa a chytila som ho za ruku. 

-Dobre ale len jedna pieseň!- arogantne som zavrčala. Až som neverila tomu, čo zo mňa vybehlo. Ale akoby som hrach hádzala o stenu. 

-Poď, niečo ti musím ukázať!- ťahal ma po piesni von. 

-Čože? Ja chcem tancovať!

-Vrátime sa tu, neboj.- uistil ma a žmurkol. Vyšli sme na chodbu a pomaly sme prechádzali okolo ľudí. Vybehol po schodoch. Ale ja som sa mu vytrhla a zastala som dole. Prekrížila som si ruky na hrudi. Otočil sa a neveriacky sa na mňa pozrel. 

-No tak. Len na chvíľu. Chcem ti ukázať jedno krásne miesto.

-Do iz...

-Nie, len mi ver.- usmial sa a hlavu naklonil do strany. No nepohla som sa. Zbehol naspäť dole vzal ma do náručia ako nevestu a niesol ma hore schodmi. Áno, bežne by som kopala, driapala, kričala a snažila sa zliezť. Ale dnes...

Zastali sme pred dverami. Za matným sklom sa čosi mihalo. Akési svetlá. Stisol kľučku, no dvere sa ani nehli. Zneistela som:- Marco, nemali by...

No len čo som stihla čokoľvek povedať, otvoril mi dvere.

-Ako si?- nechápavo som pozrela.

-Normálne. A uvoľni sa.-zasmial sa a rukami mi prešiel po krku.

Podľa vône som si uvedomila kde sme. Vo wellnesse. Všade bola tma, len niekde v diaľke boli svetielká, ktoré som videla cez dvere. Usmiala som sa. Dychtivo som očakávala, čo bude za dverami. Chytila som ho za ruku a spoločne sme sa rozbehli. 

Zastali sme pri bazéne. Výrivka bola niekde vzadu. Malé svetielka na oknách a balkóne boli jediné osvetlenie. Dokonalá romantická idylka. Sen každej beznádejnej romantičky. Nuž malo to jeden háčik.

-Nemáme plavky.- psími očami som sa na neho pozrela.

-A to vadí?

Dvihla som obočie a ruky som dala v bok a na protest som sa ohradila:- Tebe možno nie, no mne áno!