The game of four psycho

Prológ

Volám sa Nela Porter a mám 27 rokov. Som zdravotná sestra, aj keď sa na túto prácu vôbec nehodím, pretože na vonok pôsobím ako milý človek, ale vo vnútri som totálna mrcha.

Vo svojej práci mám už proste prax. Keď sa tak zamyslím, to moja matka chcela, aby som bola zdravotná sestra.

_______________________________________

*FLASHBACK*

,,Slečna Porter, ďakujem, že ste sem prišli. Musíme prebrať pár nezbytných vecí, ktoré potreba rýchlo vyriešiť. Posaďte sa prosím." povedal mi môj nadriadený... Starý, plešatý doktor, ktorý súdiac z jeho správania a iných vecí, pravdepodobne pozerá porno, ale to je len môj názor. 

,,Ďakujem vám pane," posadila som sa na stoličku, ktorá bola pred jeho stolom a nasadila milý a príjemný výraz. ,,Nuž, o čo presne ide?"

,,Neviem, či viete alebo nie, ale vo vedľajšom meste je nedostatok zdravotných sestier, čo je dosť veľký problém, pretože pacientov tam pribúda čoraz viac a viac."

No nevedela som o tom úplne, lebo ja nečítam noviny a iné pičoviny ako moje drblé susedy, ktoré nonstop o tom hovoria.

Ale čosi spomínali, že sa tam dejú nejaké divné veci. Hovorili, že tam veľa ľudí vraždí, ale nevie sa zistiť kto je vinníkom jednotlivých incidentov.

A ešte nejaké výbuchy alebo o čomsi takom tie slepice hovorili.

,,Viem veľmi dobre, ale prečo zo všetkých sestier tam musím ísť práve ja?"

,,Veľa našich pracovníkov odmietlo túto ponuku práve kvôli dochádzke, ale počul som, že vy bývate veľmi blízko tohto mesta, tak preto som vás vybral. Navýšime vám aj plat. Beriete to alebo nie?" znel veľmi seriózne.

Áno, je pravda, že to nie je tak ďaleko a bolo by to perfektné a aj za to, že mi navýšia plat je to ešte lepšie. Tak prečo to neskúsiť?

,,Beriem." 

*KONIEC FLASHBACKU*

Išla som mojím nádherným volkswagenom do mojej novej práce... 

Tak a tu je to. Nemocnica, do ktorej mám ísť pracovať. Je veľmi veľká, pretože predsa len toto mesto je oveľa väčšie než to, pri ktorom bývam.

Ale aj tu by sa podľa mojich informácií mali diať nejaké sprostosti... Hlavne vraždy.

Ehm... Takže musím povedať, že kedykoľvek ma môže niekto zabiť a ja sa ani nestihnem otočiť.

Vošla som dovnútra a vyriešila všetky papierovačky a až potom som mohla ísť už normálne pracovať.
_______________________________________

,,Dobre pane chyťte sa ma, pomôžem vám vstať." mala som na sebe stále moju "masku milého výrazu" a  podávala mu ruku.
Bol to muž, ktorý nevyzeral priamo najkrajšie, ale musím povedať, že mal vypracované bicáky. Pokiaľ sa nemýlim, tak mohol mať tak okolo tridsiatky.

Chytil sa ma a pomaly vstal a povedal: ,,Vďaka, prosím volajte ma Luke, slečna." Dosť ma to prekvapilo, ale nevadilo mi to. Prečo si nerobiť priateľov kým môžem?

Len potom ma bude mrzieť ak zomrú, a to nechcem. Predsa len táto nemocnica má povesť o ľuďoch, ktorí veľmi rýchlo umierajú.

,,Teší ma Luke, volaj ma Nela." úsmev som mu opätovala.

Pomáhala som mu ísť do jedálne. O pár dní ho už určite prepustia, pretože jeho noha už vyzerala byť v poriadku. Vlastne, čo sa mu vôbec stalo?

,,Luke, čo sa ti stalo s nohou?" ,,Chceš to počuť celé?" usadil sa aj s teplou polievkou ku stolu. Prikývla som, pretože aj tak som momentálne nemala čo robiť, keďže som mala na starosť práve jeho.