Vlny

1. kapitola: Prekvapenie

Úvodné kapitoly príbehu možno budú menej zaujímavé a nudné. Dúfam však, že vás to neodradí. Príbeh sa viac rozbieha trochu neskôr, akcia a napätie nie sú hneď na začiatku. Chvíľku vydržte, prejde zopár kapitol a bude to zaujímavejšie. :)

Pozrela som sa na display telefónu a uvidela blikajúce upozornenie na správu od mojej najlepšej kamarátky Ely Čerňanskej po tom, ako som kvôli pípaniu esemesky takmer zletela z postele, pretože som ležala na jej úplnom kraji. Zvyčajne sa mi nestávalo, že by som sa zľakla takýchto obyčajných a známych zvukov.

Ahoj, Lea, keďže máš dnes sedemnástiny, rozhodla som sa,
že ti cez túto trápnu sms poprajem všetko najlepšie. :-)))
A ospravedlňujem sa, ak som ťa zobudila.

Ahoj, vďaka, to je od teba veľmi milé. A áno, zobudila si ma. :-(

Položila som telefón späť na nočný stolík pritisnutý k stene natretej fialovou farbou, ľahla si a predlaktie pravej ruky si položila na zatvorené oči, čím som vytvorila tmu a cez zavreté viečka mi do očí nepresvitalo svetlo. Chcela som ďalej spať. Lenže vtedy do izby vtrhol môj otravný trinásťročný brat. Má plavé vlasy, zelené oči, je trochu pri sebe, ale nie veľmi a je odo mňa o hlavu nižší.

„Vstávaj, Lea Silverová, pretože dnes máš čo...?" Dávid na chvíľu prestal hovoriť a potom opäť pokračoval: „Narodeniny!!!" zakričal, a ja som myslela, že ma z neho trafí šľak.

Zvláštne. Zvyčajne je ku mne dosť protivný. Dnes je akýsi pozitívne naladený. Nesedí mi to naňho.

„Dávid, len mi nehovor, že rodičia chcú vyviesť to, čo minule," povedala som otrávene. Minulý rok rodičia na moju narodeninovú oslavu pozvali ľudí, ktorých vôbec nepoznám. A ja som sa odtiaľ jednoducho potajomky vytratila. A ani si to vôbec nikto nevšimol!

„Ako si to uhádla?" čudoval sa. Musel mi povedať, či to rodičia plánovali aj pre tento rok, lebo vedel, že keby mi to neprezradil dobrovoľne, vytiahla by som to z neho nejakým zákerným spôsobom.

„Som jasnovidka? Že by?" povedala som ironicky.

„Vážne?" Je fakt ako malý.

„Nie," odpovedala som rázne hneď, keď dohovoril.

„Ale no tak, ségra, musíš mi zakaždým pokaziť radosť?" Znelo to, ako by mi túto otázku kládlo päťročné sopľavé decko v tele trinásťročného chalana.

„Áno, musím," skonštatovala som naštvane.

„Ty nie si dobrá sestra."

„A ty nie si dobrý brat. Sme si kvit."

Do izby vošli aj rodičia spievajúc narodeninovú pesničku známu široko ďaleko a pridal sa k nim aj Dávid!

„Veľa šťastia, zdravia, veľa šťastia, zdravia..." Po chvíli zmĺkli, ale Dávid pokračoval vo svojom škreku.

„Dávid, to by už hádam stačilo," povedala som mu a on vyšiel z mojej izby s namosúreným výrazom v tvári.

„Máme pre teba prekvapenie," skonštatovala naradovane mama.

„Viem, Dávid mi už všetko prezradil," hlesla som ospalo. „Prečo si nemôžem oslavu proste usporiadať sama?"

„Nie, nie. O toto nejde." Ocko si sadol vedľa mňa a až teraz som si všimla, že má jednu ruku ukrytú za chrbtom. Čo v nej asi schováva?

„A čo také? Keď mi to hovoril, nezdalo sa, že si vymýšľal," vzdychla som.

„No, hento sme mu povedali len preto, lebo sme vedeli, že ti všetko vyzradí," skonštatovala mama. Takže to, čo Dávid povedal, pravda nie je, pomyslela som si. Akú katastrofu majú rodičia naplánovanú pre tento rok? Alebo to konečne bude v pohode?