Vlny

3. kapitola: Cestou necestou

Sedela som na sedadle potiahnutom bielou koženkou a hľadela cez malé hranaté okno von. Podo mnou sa strácala zem. Autá jazdiace po diaľnici vyzerali ako maličké mravce lezúce po chodníkoch. Za oknom, von ktorým som hľadela, sa začínali zhmotňovať ľahučké biele chumáče. Okolo preletel kŕdeľ divých vtákov. Nadýchané oblaky sa zväčšili a ich počet sa znásobil. Takmer cez ne už nebolo vidno zem. Vyzerali doslova ako zasnežené pohoria a ďaleko za nimi žiarilo jasné slnko. Bol to nádherný pohľad. Usadila som sa hlbšie do sedadla a zaspala.

Obklopila ma chladná nekonečnosť mora, v ktorom som sa ocitla. Už som sa nenachádzala vysoko nad zemou. A nebola som človek. Namiesto svojich nôh som mala fialový chvost. Plávala som studenou diaľavou pod morskou hladinou a nebola som tam sama. Spoločnosť mi robili dve morské panny. Jedna z nich Ela a druhá nejaké neznáme dievča. Užívali sme si tento nádherný podmorský svet, pohltené šíravou vodnej dimenzie, ktorá lemovala koralové útesy.

Prebudil ma vysoký hlas, ktorý som nepoznala. „Dobrý deň. Dáte si niečo?" Otvorila som oči a zbadala, že v uličke pri troj sedadlovom rade, v ktorom sedím ja s Elou a starou mamou, stojí blond letuška oblečená v žiarivej zelenej uniforme.

„Ja si dám pomarančový džús," prehovorila Ela. „A ty, Lea?" Letuška vzala z vozíka, ktorý mala pri sebe, plastovú fľašku s džúsom a podala ho Ele. „Ďakujem."

„Ja nič nechcem," hlesla som.

„To budú dve eurá," povedala letuška Ele.

Ela vytiahla z kabelky peňaženku a podala letuške dvoj-eurovú mincu. „Ďakujem a užite si let," popriala nám letuška a prešla o rad dozadu.

To je zvláštne. Zopakoval sa presne ten sen, ktorý sa mi už raz sníval. V živote sa mi nestalo, že by sa mi sníval nejaký sen viackrát. Uvažovala som o opakujúcom sa sne, nevšímajúc si Elinu ruku mávajúcu mi popred oči.

„Hej. Čo je s tebou?" Vytrhla ma zo zamyslenia.

„Čo?" spozornela som. Rýchlo som zo seba vychrlila krátke slová: „Nič. Prečo?"

„No..." hlesla, „si nejaká zvláštna. Tváriš sa, ako keby... Ja neviem. Ako keby si tu ani nebola."

Ozvala sa stará mama, takže som Ele nemusela odpovedať: „Je ti nevoľno?"

„Nie, som v pohode," utrúsila som a vyzrela von oknom.

Austin

Nikdy pre mňa nebolo jednoduché vytvoriť portál. Ostatní čarodejníci to zvládali ľavou zadnou. To len ja som vždy bol také nemehlo.

Vytiahol som z vrecka malý lístoček so zaklínadlom. Niekoľkokrát som si ho v duchu prečítal a potom som ho začal odriekať nahlas. Zatvoril som oči. Postupne som zvyšoval intenzitu hlasu. Začalo na mňa padať obrovské vyčerpanie. Keď som po niekoľkých odrieknutiach zaklínadla na vytvorenie portálu otvoril oči, zablysla sa predo mnou bledomodrá iskra, ktorá postupne naberala väčší a väčší tvar nepravidelného kruhu so zvlnenými striebristými okrajmi.

Dúfal som, že sa mi podaril a prejdem cezeň. 

Ukryl som lístok so zaklínadlom naspäť do vrecka. Zhlboka som sa nadýchol a pomyslel na jaskyňu s piatimi jazierkami. Vykročil som vpred. Stratil som zem pod nohami a ocitol sa v portáli. Pohltila ma tma prechádzajúca do bieleho svetla následne sa meniaca na rôzne farebné obrazce. Doslova som letel portálom. Zafučal silný vietor, ktorý náhle ustal a ja som bol tam. V obrovskej jaskyni s piatimi jazierkami, nad ktorými sa čnel vysoký tmavý strop. Do najväčšieho jazierka prepojeného s morom padal vodopád. Štyri menšie jazierka spolu s väčším tvorili dokonalý kruh. Jazierkám robili spoločnosť stalagmity, stalaktity a stalagnáty rastúce všade naokolo v jaskyni.