Vlny

5. kapitola: Vidím budúcnosť?

Na pokožke nás hrialo slnko nachádzajúce sa v polovičke svojej púti na stred oblohy. Naokolo neho sa vznášalo niekoľko bielych chumáčov vykúkajúcich na svietivo modrej oblohe. Doliehal k nám zvuk mora. Bolo ráno a práve sme prišli do prístavu. Prešli sme okolo niekoľkých veľkých aj malých lodí, až sme sa dostali k výletnej lodi, ktorou sme dnes mali cestovať na jeden z ostrovov. Muži stojaci pri lodi si vypýtali potvrdenie o zaplatení a pomohli nám nastúpiť na loď.

Pri kráčaní po úzkom móle, ktoré spájalo breh a loď, som pozrela na tmavé more ukrývajúce tie najpodivnejšie tvory a tajomstvá a dúfala, že o pár sekúnd neobklopí aj mňa. Keď som spravila posledný krok a vstúpila na loď, s úľavou som si vydýchla. Fajn. Nespadnúť do vody počas nástupu na loď sa mi podarilo. Uvidíme ako to pôjde ďalej. Otočila som sa a pozrela na Elu. Tiež to v pohode zvládla.

Loď mala drevenú podlahu a drevené stoly s lavičkami, ktoré sa nachádzali v dvoch radoch po okrajoch lode a medzi nimi bola ulička. V jej strede som si v podlahe všimla obdĺžnikovité presklené okno. Niekoľko detí pri ňom kľačalo a pozorovalo morské dno. Našli sme voľné miesta a sadli sme si. Ja som sedela bližšie k okraju lode a Ela pri uličke. Nastúpilo niekoľko ďalších ľudí a loď sa dala do pohybu. Snažila som sa dávať pozor na to, aby som náhodou nevedomky nevyložila ruku na okraj lode, nech som ďalej od prípadných špliechajúcich kvapiek.

„Idem nám objednať niečo na pitie," povedala stará mama po niekoľkých minútach plavby. „Čo si dáte, baby? Nejaký džús?"

„Jasné, môže byť," odpovedala som.

Babka sa postavila a prešla uličkou k baru.

„Lea," začula som, ako niekto hovorí moje meno.

„Vravela si niečo?" otočila som sa k Ele.

„Ja? Nie."

„Lea," ozvalo sa hlasnejšie. Trochu som sa naklonila nad okraj lode. Zbadala som Emmu. Pridržiavala sa lode a pozerala na mňa.

„Zbláznila si sa? Niekto ťa uvidí. Ako dlho tu si?" spýtala som sa. Čo jej to sadlo na mozog? Najskôr nechcela, aby sme išli na výlet loďou a potom sa sem sama doplaví ako morská panna?

„Neuvidí," povedala. „Chcela som len vedieť, či je všetko v pohode."

Postavila som sa. „No ako vidíš, zatiaľ mám nohy. Na rozdiel od teba." Obzrela som sa naokolo. Našťastie nikto nevenoval pozornosť tomu, ako sa nakláňam cez palubu a rozprávam sa s „vodou". Pozrela som na Elu. Začudovane sa mračila. „Je tu Emma," povedala som potichu. Vyvalila na mňa oči. Prisunula sa bližšie a tiež nazrela cez palubu.

„Ty nie si normálna. Ponor sa, než ťa niekto uvidí," prehovorila Ela.

„Tak a už sa to nesie," dostal sa k nám hlas prichádzajúcej starej mamy. Rýchlo sme si sadli späť na miesta. „Čo? Pozorujete vodu? Má taký upokojujúci vplyv, však? Barman hovoril, že občas tu vídať delfíny. Ale vraj sa tu pohybujú aj žraloky." Položila na stôl džúsy a sadla si k stolu oproti nám. „No a predstavte si, robia tu džúsy z čerstvého ovocia."

„Skvelé," ozvala som sa a ukázala vztýčený palec. Ela do mňa drgla lakťom. Tvárila sa znepokojene. Pozrela na džúsy. Tiež som tam obrátila zrak. Pochopila som, čo mi chcela povedať. Poháre boli zvonku zarosené, pretože v džúsoch plávalo veľa ľadu. Nemohli sme ich teda chytiť do ruky.

„Hneď som späť," povedala Ela a postavila sa. O pár sekúnd sa vrátila so slamkami v ruke. Keď som odpila z džúsu, v ústach sa mi rozplynula chuť ananásu, manga a marakuje.