Vlny

10. kapitola: Žiadosť o pomoc

Zastavili sme na pláži neďaleko kaviarne s plochou strechou a veľkými oknami. Vedľa kaviarne bola terasa s dreveným prístreškom, na ktorej stáli ťažké stoly a stoličky. Na väčšine stoličiek sedeli tínedžeri a dospelí s deťmi, takže neostalo veľa voľného miesta. Asi to bude naozaj dosť vychytená kaviareň, keď je v nej tak plno.

Pri schodoch vedúcich na terasu kaviarne už čakal Liam s ružou v ruke. Asi vďaka Emme začnem neznášať ruže... Mal na sebe bledomodrú košeľu s krátkym rukávom a trojštvrťové džínsy. Na nohách mal sandále. Nervózne sa obzeral okolo seba. Zatiaľ si nás nevšimol.

„Emma, ja ťa asi fakt prizabijem. Vieš to?"

„Už som ti predsa dvakrát povedala, že to máš brať ako príležitosť..."

„... zistiť, čo všetko vie o morských pannách," prerušila som ju.

„Vidíš? Pamätáš si to."

Otočila som sa a kráčala preč. Emma ma chytila za ruku a potiahla naspäť. „Kam trieliš?"

„Preč. Nepôjdem tam. Veď ani nie je pekný."

„Ale áno, pôjdeš," povedala a zvolala na Liama: „Liam! Tu sme. Doviedla som ti ju živú a zdravú." Začala ma ťahať k Liamovi. Takmer som sa kvôli nej potkla a spadla.

Liam začal kráčať oproti nám. Zastavili sme niekoľko krokov pred ním. Na tvári mu sídlil úsmev... ktorý venoval mne. Ach, jaj...

„Ahoj," pozdravil a hľadel na mňa.

„Čau," hlesla som namrzene.

„Tak ja vás asi nechám," povedala Emma s úsmevom a otočila sa na odchod. „Majte sa."

„Priniesol som ti ružu."

Vzala som si ju. „Vďaka."

„Čo sa stalo? Máš akúsi zvláštnu náladu. Povedal by som, že skoro znechutenú."

„Nič sa nestalo. To Emma. Ale nebudeme to riešiť. Poďme si sadnúť," povedala som a vykročila smerom ku kaviarni. Vyšla som po drevených schodoch. Na terase kaviarne vládla príjemná atmosféra. Sadla som si k voľnému stolu. Liam ma o chvíľu dobehol a prisadol si.

„Ako si sa dnes mala?"

„Fajn," odvetila som. Keď už ma sem tá Emma dotiahla, asi by som to naozaj mala využiť a niečo z neho vytiahnuť. Nebudem tu len tak sedieť a viesť bezpredmetnú debatu. „A čo ty? Boli ste sa s Emmetom potápať. Našli ste niečo zaujímavé?"

„Príbeh dôvodu, prečo sme tam išli a čo sme našli, je dlhý."

„Máme na to predsa celý večer. Môžeš mi to všetko povedať."

Zastavila sa pri nás čašníčka. Objednali sme si nealkoholické mojito a pokračovali v rozhovore.

„Tak dobre." Začal mi rozprávať o tom, ako sa raz, keď bol malý, potopila loď, na ktorej bol aj s bratrancom Emmetom a svojimi rodičmi. Nebolo to nič, čo by som už dávno nevedela od Luny. Ale hrala som prekvapenú a zaujatú, aby som nevyzerala podozrivo. Povedal, že keď vyrážali na more, bolo úplne pokojné a počasie tiež. Vôbec sa nezdalo, že sa blíži nejaká búrka. Keď sa nachádzali ďaleko od brehu, tak začalo pršať a na mori sa objavili obrovské vlny. Bolo priam nemožné udržať loď nad hladinou. Vlny ju premohli a loď sa začala pomaly potápať ku dnu. Liam sedel aj s Emmetom zatvorený v podpalubí, ktorého dvere sa zasekli, takže ani jeden z nich sa nemohol dostať von. Kyslík im rýchlo dochádzal a spoločne čakali na smrť, ktorá však neprišla. Namiesto nej sa objavila morská panna s ryšavými vlasmi, ktorá ich odtiaľ dostala. „A preto sme tam išli. Potápači nikdy žiadnu loď nenašli. Ale ja som ju dnes videl. Vedel som, že ju nájdem. Síce som videl iba jej časť, ale bola tam. Presne na mieste, na ktorom som si myslel, že bude."