Vlny

4. kapitola (3): Všetko je ináč ako by malo byť

„Lea, nevieš, kam som dala svoj mobil? Nemôžem ho nikde nájsť," pýtala sa ma Ela ráno, keď sa zobudila.

„To neviem. Nemáš ho niekde v šuplíku?"

Ela začala otvárať svoje šuplíky. Po chvíli zvolala s mobilom v ruke: „Tu je! Vďaka za typ." 

„Je tu wifi?" zaujímalo ma. 

„Neviem, zatiaľ som to nezisťovala. Skúsim sa pripojiť," odvetila. Postavila sa a začala chodiť po izbe s mobilom zdvihnutým vysoko pred sebou. „Nejaký signál z hotelovej wifi tu je, ale dosť slabý... Počkaj..." zastavila pri dverách do kúpeľne, v ktorej si práve stará mama čistila zuby. „Niečo som chytila. Tu je celkom dobrý signál."

Vytiahla som zo skrine svoju žltú sukňu áčkového strihu a hľadala bielu blúzku bez rukávov. Keď som na ňu natrafila, sadla som si na posteľ a prezliekla sa. Práve sme sa chystali na raňajky.

Ozvalo sa hlasné buchnutie a Elin výkrik.

„Čo je?" otočila som sa na ňu.

„Len som si prezerala facebook a odrazu môj mobil vyletel do vzduchu. Ako keby fúkal vietor, alebo čo," rozprávala zhrozene.

Pohľadom som prechádzala po izbe a vyhľadávala Elin „odfúknutý" mobil. Prekvapilo ma, keď som ho našla na opačnej strane izby. „Pre boha, Ela, ako sa ti to podarilo?"

„Ja neviem už," zapišťala a prešla vzdialenosť, ktorá ju delila od telefónu. Zodvihla ho a orlím pohľadom obzerala, či sa náhodou trochu neoškrel, alebo nepoškriabal. „Dúfam, že bude fungovať." Začala doň ťukať. Potom si vydýchla. „Aspoň, že je v poriadku." 

Stará mama vykukla z kúpeľne a spýtala sa: „Čo to tu bolo za rámus?"

„Ele spadol mobil."

„Skôr mi to pripadalo, ako keby niekto niečo hodil, než že mu to spadlo," skonštatovala stará mama.

So zdvihnutými plecami som odvetila: „Moderné prístroje." Babka sa vrátila späť do kúpeľne a zatvorila dvere.

Ela vzala z nočného stolíka fľašu s vodou a otvorila ju. Po chvíľke sa ozvala: „Dočerta! Obliala som sa."

„Počkaj, dám ti vreckovku," povedala som a podala jej balenie vreckoviek. Jednu vytiahla. Ešte než sa začala utierať, videla som, ako jej odrazu očerveneli nohy. Spojili sa a na ich konci sa objavilo niečo, čo vyzeralo ako rybia plutva. Namiesto trička mala Ela podprsenku rovnakej červenej farby ako plutvu. Nechápavo som na tento výjav vyvaľovala oči. Ela na tom nebola o nič inak.

„Ja mám... prepánajána..." Skúsila nadvihnúť chvost do vzduchu. „To je plutva? Čo to má znamenať?"

Začuli sme zvuk odomykania kúpeľňových dvier. Pribehla som k Ele. „Rýchlo to schovaj," povedala som potichu a začala dvíhať rybí chvost na posteľ. Len tak tak som Elu stihla zakryť paplónom, keď stará mama otvorila dvere.

„Ela, a čože si taká pozakrývaná? Je ti zima? Nemáš teplotu?" ozvala sa stará mama.

Ela naoko zakašľala. „Neviem. Je to možné."

„To hádam nie. Bolo by škoda, ak by si nemohla zajtra ísť na ten výlet loďou." Stará mama k nej pristúpila a položila jej ruku na čelo. „No neviem. Zdáš sa mi v poriadku."

Potrebujeme, aby na chvíľu odišla. Nemôže vedieť, čo sa Ele v skutočnosti stalo. Dostala by z toho infarkt. Chytila som si brucho a pokúsila sa nahodiť bolestný výraz v tvári. „Akosi ma bolí brucho. Pokojne choď na raňajky a my za tebou prídeme, ak to prestane."