Percy Jackson - Záhadná pravda

15. Pravda

PERCY
No zrazu som začul pomalé a ľahké kroky. Otočil som sa. Postavu som nevidel ale v ruke jej svietil meč...

Pozornosť tvora sa zamerala na tú prichádzajúcu polobohyňu.

"Neviem kto si ale varujem ťa. Je dosť vrtký a ohybný. Nezabiješ ho." varoval som to neznáme dievča. Skoro necujne sa zasmiala
"Neboj sa...ja ti dokážem že sa dá zabiť." ten hlas som poznal.... moja sestra
"U všetkých bojoch Alexandra!" začala sa smiať o trošku hlasnejšie
"Čo je?" spýtala sa ma
"Ale veď ty ho nezabiješ, nechcem aby si si ublížila! Prosím nerob to!" prosil som ju. Nechcem o ňu znova prísť
"Percy... Toto všetko je moja vina..." nechápal som
"... To, že tu je TOTO... To že všetkým v tábore hrozí nebezpečenstvo... Že ich klamem, a nie len ich ale aj teba... Za všetko môžem ja." nevedel som o čom to teraz rozpráva ale to ma až tak veľmi nezaujímalo, viac ma zaujímala tá vec ktorá sa k nej pomali ale isto blížila
" Tak trošku som dúfala že sa toto všetko dozvieš inak... Že ti to poviem ja a nie že k tomu budem donútená. " teraz už nemám najmenšie potuchy o čom to tu teraz rozpráva

Meč nasmeroval k netvorovi. Tá vec začala vydávať divné zvuky a onedlho sa k nim pridali aj výboje nejakých nevyditeľných vĺn. Moja sestra sa mi pozrela do očí
" Percy... Choď za ten strom! Teraz!" poslúchol som. Netvor za ňou švacol labou no netrafil ju, bol pomalší. Moja sestra si dala dole mikinu pretože vonku nebolo najteplejšie. Tvor začal svietiť, v živote som nevidel nič podobné. Moju sestru to neprekvapilo. Tvor zaútočil. Alexandra sa mu uhla, ladne a z ľahkosťou ako keby to čakala. Tvor zaútočil rýchlo a tentokrát s chvostom. Moje srdce sa zastavilo, jedovatý chvost prešiel cez moju sestru. Myslel som si že odpadnem no ona sa na mňa pozrela a usmiala sa.
"Kľud Percy... Ja som v poriadku."
Tvor víťazne zaškriekal, Alexandra sa ohnala mečom a rozsekla tvora  napoli. Keď som sa pozrel na miesto kde ju tvor prebodol tak tam nič nebolo... Nerozumel som, na vlastné oči som videl ako ju prepichol.

Zrazu jej začalo svietiť predlaktie. Neveril som vlastným očiam. Na jej ruke som videl tetovanie, také isté ake mam ja na plagáte v mojej izbe, Alexandra Brooks. Jej meč začal miznúť, meniť sa na malé svetielka a strácať sa.
"Percy..." ozvala sa, pomali som sa jej pozrel do očí
"Prepáč že som ti to nepovedala ale keby si to vedel vystavila by som ťa veľkému nebezpečenstvu." nevedel som čo jej mám povedať
"Takže TY si Alexandra Brooks?!"
"Áno. Nechcela som aby si to zistil TAKZO ale..." nenechal som ju dohovoriť
"... TY SI ALEXANDRA BROOKS! U VŠETKÝCH BOHOCH!" nemohol som tomu uveriť, rýchlo ku mne prišla a zapchala mi ústa
"Ticho Percy! Nie teraz, nie TU! Nechcem aby ťa niekto počul!"
"Oh..... Dobre" rýchlo som sa stíšil, začala sa odo mňa vzďaľovať
"Poď! Ideme do tábora. Stratil si sa, však?" prikývol som
"Dobre. Tak poď so mnou." milo sa na mňa usmiala

Niekoľko minút už kráčame a ja stále neviem spracovať informácie ktoré som sa práve dozvedel.
"Takže..." začal som
"Áno?"
"... Ty si VAŽNE Alexandra Brooks?!"
"U všetkých bojoch Percy! Áno. Za posledných päť minút si sa ma to spýtal desať krát."
"Ale keď ja tomu nemôžem uveriť." Len nado mnou pokrútil hlavou
"Ešte ako ďaleko je tábor?" spýtal som sa
"Ešte približne 5 kilometrov."
"Ja som došiel tak ďaleko? " začala sa na mňe smiať
"... Ale mňa už bolia nohy." začal som si sťažovať

ALEXANDRA
Percy si v jednom kuse sťažuje na to ako ho veľmi bolia nohy a ako je vyčerpaný. Mala som toho plné zuby.
"Dobre! Teraz... Poď sem, chyť sa  môjho ramena a neopúšťaj sa ho!" Percy posluchol
"Takže... Teraz sa presunieme tieňmy do tábora. Neopúšťaj sa!" Len prikývol

Zahalila nás temnota. O niekoľko sekúnd sme boli v našej ubykacii. Čakalo nás tam menšie prekvapenie...

Nová kapitola ❤️. Dúfam že sa vám páčila 💖. Nezabudnite hlasovať a commentovať💖❤️💖