Percy Jackson - Záhadná pravda

2. Tartar

Vyšla som z portálu a uvidela som veľké vstupné dvere do Hádovho sídla. Otvorila som dvere a vstúpila som do predsiene. Za chvíľku som prešla do siene kde sedel Hádes.
"Ahoj" pozdravila som ho.
"Oh, ahoj Alexandra. Čo taká nečakaná návšteva?" spita sa ma z úsmevom.
"Len som sem prišla na jednu noc a zajtra chcem ísť do Tábora polokrvných."
"Myslíš si že je to dobrí nápad keď sú tam ONI? Nevideli ste sa skoro 50 rokov."vychrlil na mňa rýchlo.
"Už nechcem čakať o nič dlhšie. Nevidela som ich 50 rokov kôli tomu aby som ich ochránila. A........ proste už nechcem a nemôžem ďalej čakať."
Len nad tým pokrútil hlavou ale nakoniec súhlasil.

Po našom rozhovor som sa vybrala do svojej izby. Áno JA mám v Tartare svoju vlastnú izbu. Nebola som tu strašne dlho.

Keď som prekročila prah svojej izby tak mi do nosa udrela vôňa oceána. Neviem ako to Hádes robí ale cítim tu oceán. Prešla som k skrini v ktorej som mala svoje oblečenie a prezliekla som sa. Na poličke som našla svoju dýku. Keď som ju chytila do rúk tak začala žiariť.
Spomenula som si na všetkých. Všetkých ktorý bojovali po mojom boku v ten osudný deň a ktorý by pre mňa aj zomreli. Spomenula som si na Jamesa, syna Hefaistona. Na môjho Jamesa. Jamesa ktorého som milovala a ktorý miloval aj mňa. Bianca, moja najlepšia kamarátka ktorej som sa mohla hocikedy a hocikde zveriť z hocičim, dcéra Apolóna. Luke a Rebeca sú dvojčatá a veľmi dobrý bojovníci, sú to Hermesove deti.
Nicolas je taká naša čierna ovečka, ako jediný z nás má čierne vlasy a je to syn Aresa. Posledný víniomočný poloboh je Louis. Louis je syn Atény takže on vymýšľal stratégie boju. Všetci títo polobohovia sú moja rodina, o svojich pokrvných príbuzných som prišla keď som mala 5 rokov. Keď si na to spomeniem chce sa mi vracať.

{Back flash}
Ja pekný slnečný deň a ja mám práve narodeniny. Práve dnes oslavujem svojich 5 rokov. Zišla sa tu CELÁ rodina, blízka aj vzdialená. Babka, dedko, sesternice, bratranci, ujo, teta, krstný..... Veľmi veľa ľudí. Zazvoní zvonček a ja prídem k dverám. Otvorím ich a tam uvidím svojho otca ako stojí z taškou v ruke lebo ho mama poslala do obchodu pre nejaké pitie.
"Ahoj. Dlho sme sa nevideli." povedal z úsmevom.
"Ahoj oci." odpovedala som mu.
"Idem do kuchyne odložiť ten nákup."
oznámil mi. Išla som do obývačky a tam som začala 'štvať' svoju sesternicu.
"Lisaaa... poď si ma chytiť."začala som sa smiať a utekala som po obývačke. Lisa utekala za mnou a obidve sme sa smiali. V jednu chvýľu som sa rozhodla že pôjdem ku vchodovým dverám a vybehnem vonku z domu... no keď som bola vonku tak som za sebou Lisu už nevidela a tak som si pomyslela 'Lisa sa určite skrýva za dverami aby ma chytila a potom vyhrala'... ale za vchodovými dverami nebol nikto. Vošla som do domu, bolo tam úplne ticho. Na podlahe som uvidela...... Lisu...... celú od krvi. Nemala tep. Prešla som do obývačky a tam boli úplne VŠETCI mŕtvy, mali preseknuté hrdlá a v očiach výraz bez života. Započula som neznáme zvuky ktoré prichádzali z kuchyne a....... zvuky meča?! Potichu som prišla ku kuchyni a tam som uvidela niečo čo ma úplne vystrašilo, bolo to niečo čo ani neviem opísať a tom stvorení som uvidela mamu, bila sa z mečom. Keď ma zbadala tak rýchlo skríkla
"Alexandra, bež do svojej izby! Ihneď!"
ihneď som jh poslúchla. Bežala som o život, keď som dobehla do svojej izby rýchlo som zamkla dvere, stisila som sa a upokojila svoj dych. Keď som sa započúvala tak som počula meč ale v ďalšej chvíli som ho už nepočula. Niečo spadlo na zem, asi telo a z ním aj meč. Zrazu som počula že tá VEC ide k mojej izbe.
"Keď chceš prežiť tak poď zo mnou" povedal nejaký hlas vedľa mňa, odmietala som sa tam pozrieť. Ale musela som. Otočila som sa a tam som uvidela nejakého pána oblečeného v čiernom, bol nejaký bledý. Tá VEC mi začala škriabať na dvere.
"Ver mi" povedal milo
"Ako vám môžem veriť?" spita la som sa.
"Musíš. Nemáš inú možnosť." to som si už uvedomila
"Alexandra, rozhodni sa rýchlo!" nastavil mi ruku. Ako vie moje meno?
Chitila som ho za ruku a v tej sekunde ma pohltila temnota
{End of B.f.}