SAPPHIRE
Ráno som vstávala zo svitaním. Opláchla som si tvár a obliekla sa, obula si čižmy a meče dala na svoje zvyčajne miesto na mojom chrbte v tvare X. Vyšla som zo stanu a poobzerala sa. Nevedela som či už ostatný vstali tak som si sadla na neďaleký spadnutý kmeň a nechala moje myšlienky nech ma pohltia. O nedlho vyšli zo stanu Mark a Jack.
"Dobré ráno." Pozdravil Jack.
"Dobré." Odzravila som s malým úsmevom na tvári. Mark bol ako zvyčajne ticho, no dnes mi prišiel nejaký odmeraný. No veľkú vážnosť som tomu naprikladala pretože som dúfala že ho to prejde.
"Sapphire!" Kričal na mňa jeden z Baneových sluhov. "Čo je také súrne, že na mňa kričíš ako zmyslov zbavený Damien?" Položila som otázku, a očakávala odpoveď na moju otázku. "Napadli nás!" Kričal ďalej. "Zhromaždi všetkých, nech si vezmú zbrane zachvíľu tam sme." Povedala som. Prikývol a utekal preč. "Vezmite si zbrane, a stretneme sa pri bráne." Povedala som smerom k Markovi a Jackovi. O pár minút sme sa stretli pred bránou všetci pripravený do boja. To čo som videla keď sme prišli na miesto, sa dalo prirovnať peklu. Vo vzduchu bolo cítiť zápach smrti. Na nič som nečakala vytasila meče a vrhla sa na protivníka. Sekala som po každom kto sa mi postavil do cesty, neviem síce ako na tom boli chalani, ale dúfala som že sú živý a že neutrpia nejaké vážne zranenia. Neboli tu však len rytieri, ale zapojil do bitky aj všelijaké odporné tvory, ktoré nebolo vždy ľahké zabiť. Keď som zabila tvora ktorý sa ma pokúšal zabiť, obzrela som sa a videla Marka ako ho protivník zložil na zem a chystal sa mu uštedriť poslednú smrteľnú ranu. V tom som sa vložila do toho klakla som si pred Marka s vytasenim mečom. Stretol sa kov o kov, a začal sa boj na život a na smrť pretože tento bojovník bol na rovnakej úrovni ako ja. Vedela som že z tohto boja nevyviaznem bez zranení. Po dlhej dobe sa mi podarilo mu uštedriť posledný úder ktorý bol jeho posledným. Padol bez hlasu. Okamžite som sa otočila na Marka ktorý sa snažil pozviechať sa zo zeme. Ponúkla som mu ruku ktorú síce neochotne ale prijal. Pomohla som mu postaviť sa. Keď som sa ho opýtala či je v poriadku slabo prikývol a snažil sa odtackať pri stan kde spávali, ponúkla som mu pomoc no odmietol s tým že sa o seba postará aj sám, a že nie je neschopný. Iba som nad tým pokrútila hlavou a ďalej sa tým nezaoberala. Ďalšia zastávka bude dedina kde sa kom vyrastala. Musím zistiť či prežil niekto z mojej rodiny.
