SAPPHIRE
Musela som už niečo začať robiť, vojny boli už príliš blízko pri mojich hraniciach a ja som musela zasiahnuť. Preto som si vzala čierny dlhý plášť s kapucňou, a vydala sa do mesta, čo to pozisťovať. Musela som ísť po vlastný pretože keby chcem ísť na Zairem, hrozilo by že ma spoznajú a to som nemohla dopustiť. Nie teraz, a vlastne ani nikdy. Pokiaľ nikto nevedel kto som, bolo to v poriadku. Keď už slnko bolo nad horami, rozhodla som sa že vyrazím. Cesta netrvala dlho pretože blízko bola dedina menom Arzem takže som nešla dlho, zastavila som sa v jednom hostinci objednala si pohár vody, a počúvala rozhovory okolitých ľudí. Samozrejme že som si zobrala aj dýky, keďže som meč musela nechať v lese bol by moc napádný a ja som byť nápadná nechcela. Plán bol taký že proste prídem čo-to pozisťujem a odídem akoby sa nič nestalo. Vedela som že sa o les báť nemusím pretože na blízku bol Zaire, a ten to zvládne aj bezo mňa. Z mojich prúdov myšlienok ma vytrhol pohľad na dvoch rytierov ktorý sedeli obďaleč. Myslela som že to vzdali a vrátili sa späť do kráľovstva, hlboko som sa zmýlila. Akoby vycítil môj pohľad a otočil sa, neváhala som ani minútu, zdvihla som sa a išla preč, no O chvíľu na to sa znova otvorili dvere, vedela som že to nie je náhoda, A že idú za mnou, preto som už akosi mimovolne siahla na rukoväť jednej díky, pripravena hocikedy zaútočiť.
"Hej!" Počula som kričať jedného z nich. Zastavila som a pomaly sa otáčala.
"Môžem vám nejako pomôcť?!" Opýtala som sa so záujmom,v skutočnosti som však vedela O čo im ide.
"Ty ideš do dračích hôr?" Opýtal sa prekvapene.
"Áno, je to snáď zakázané?"
"Nie je. Len nás to zaujíma, dračia bojovníčka akosi nerada príjma návštevy." Zasmiali sa, no mne však do smiechu nebolo.
"Prečo si si tým taký istý? Poznáš ju snáď keď si toto myslíš?" Opýtala som sa a chladne sa usmiala, v skutočnosti ma pobavilo ako O mne rozpráva.
"Nie, ty ju snáď poznáš?" Opýtal sa prekvapene.
"Na toto vám neodpoviem, ak dovolíte už musím ísť." A hneď som sa aj otočila, unavovalo ma sa tu S nimi rozprávať, všetko čo som potrebovala som zistila takže nebol dôvod sa tu už zdržovať. Vzápätí som sa aj otočila A vytočila smerom k dračím horám.
"Počkaj!" Niekto ma chytil za rameno a otočil k sebe to však robiť nemal pretože som automaticky vytiahla obe díky a namierila ich na nich oboch.
"Čo si zač?!" Opýtal sa rozhorčene.
"Nikto koho by si poznal, nemám čas sa zahadzovať S nejakými rytiermi, takže ak dovolíš. Rada by som odišla"
"Nikam nepôjdeš pokiaľ nám to nepovieš!" Skríkol nahnevane.
"Ty nie si ten ktorý má právo mi rozkazovať, ak si vážiš život, nechaj ma odísť." Odpovedala som nepríjemne.
To som však nečakala že mi strhne kapucňu, a ja som sa mu pozrela tým najvražednejším pohľadom do očí, ostal šokovane na mňa pozerať pretože asi pochopil kto som. Pár ľudí ma už malo tu česť vidieť. Asi šokovaná to roznieslo a vie O tom viac ľudí ako by mi bolo milé.
"Ty si dračia bojovníčka?" Opýtal sa zo záujmom v hlase.
"Áno, a teraz odchádzam, A neradim ti mi V tom brániť, pretože už taká zdvorilá nebudem a zabijem ťa." Zavrčala som smerom k nemu.
"Zaire!!" Zavolala som na svojho draka pretože som sa S tejto situácie chcela dostať čo najskôr, a pešo by mi to ešte trvalo, hlavne keď mi rytieri nechceli dať pokoj. O chvíľu na to som počula mohutný rev,a O chvíľu na to kúsok za nami pristál mohutný modrý drak. Otočila som sa A kráčala k nemu, vysadla som mu na chrbát do sedla, a vzápätí sme odlietali. Za sebou som nechala stať prekvapených rytierov, no bolo mi to jedno. Chcela som byť čím skôr v lese.
