Zvyšok cesty prebehol prekvapivo po tichu. Každý bol natoľko zamestatný svojimi myšlienkami že ani nepostrehli ked sme stali na ceste pred ktorou sa rozpriestierala dedina v ktorej by sa mali nachádzať moje sestry. ,,Sme tu." Zašepkala som dostatočne nahlas na to aby to počuli. Zosadli sme, priviazali kone a rozišli sa smerom k dedine. Ľudia nakupovali v pouličných stánkoch aby mali čo jesť nasledujúce dni a celkovo tu panovala rušná atmosféra. *Davaj pozor, nemám tu z toho dobrý pocit povedala som v myšlienkach Zairemu. *Budem, ani ja..
Pomaly sme prechádzali hlbšie v dedinke.Zastavili sme pred domom kde sa maju nachádzať moje sestry. Nevedela som či ich tu nájdem no stále som sa nevzdávala nádeje že by ešte mohli žiť.
,,Tak sme tu, dnu pojdem sama." Oznámila som, nečakala na odpoveď a už som stala pri dverách a nervózne klopala.
Dvere sa pomaly otvorili a ja som s napätím čakala koho tam uvidím, stalo tam mladé dievča v mojom veku. Malo rovnaké rysy tvare ako ja takze som si bola istá že je to moja sestra.
,,Maya?" Zašepkala som smerom k nej.
,,Sapphire?" Neveriacky sa opýtala. Som slzami v očiach som prikývla a vtiahla ju do objatia aké dostavali len moje sestry.
,,Ako?" Opýtala sa len.
,,Musela som vás nájsť, dlhé roky som žila v lese, a teraz keď som dostala príležitosť vás konečne nájsť som neváhala a chopila sa jej a našla som vás." Usmiala som sa na ňu.
,,Rose je mŕtva." Zašepkala zničene. Úsmev mi okamžite zmizol z tvare a začali mi po nej stekať slzy, tentokrát nie slzy šťastia ale smútku.
,,Čo sa stalo Maya?" Opýtala som sa a odtiahla som sa od nej.
,,V čase kedy napadli dedinu kde ste boli vy, sa o tom dozvedela a než sa stihla dostať k našemu rodnému domu, ju zabili..zneužili a zabili.." zašepkala zdrvene. Pri tej predstave mi prišlo zle, a zaprisahala som sa že toho kto to urobil zabijem.
,,Už budem musieť ísť, ale určite sa za tebou ešte zastavím, opatruj sa." Venovala som jej posledný úsmev. Otočila som sa a kráčala smerom k chalanom ktorý o niečom horlivo diskutovali.
,,Odchádzame." Zavelila som.
Už sme boli pri koňoch keď som započula krik v dedine, vznášal sa nad dedinou obláčik dymu a ja som hneď vedela že je zle. Bez toho aby som niečo povedala som sa otočila a vbehla naspäť do dediny. Nemohla som ju tam nechať na pospas toho aby ju zabili. Takú istú chybu už neurobím. Videla som vojakov no nevedela som ich zaradiť ku kráľovstvu, okamžite som vytiahla meče a začala bojovať čo mi sily stačili. Padali k zemi ako domček s karát a ja som to len s chladným úsmevom sledovala. Keď som však zahliadla ako niekto kráča k domu kde býva Maya neváhala som ani sekundu prebodla rytiera predomnou a rozbehla sa tým smerom, popri tom ako som utekala som odovzdala v myšlienkach odkaz Zairemu nech mi pride pomôcť. Ani nie dve minuty na to sa ozval rev a môj verný spoločník sa vrhol do boja. Ja som sa zatiaľ predierala smerom k jej domu, keď som sa konečne ocitla pred dverami začula som krik a v tu chvíľu som bola svedkom ako rytier prebodol srdce mojej jedinej rodine ktorá mi ostala. Maya sa zrútila k zemi a posledná slza jej stiekla po tvári. Pozerala som sa do očí sestry ktorá mi dala toho veľa, jej oci neboli už plne života iskričiek radosti ale prázdne bez štipky emócii. Po tvári mi začali stekať slzy, neváhala som ani minútu a rytierovi oddelila hlavu od tela. Ktorý následne potom spadol a už sa nepostavil, nepostavil a už nikdy nepostaví.
Klakla som si k telu mojej sestry a objala ju, posledný krát.
Ľúbim ťa Maya, nikdy na teba nezabudnem.
Následne som sa postavila a odišla z jej domu, už nikdy sa tam nevrátim, pretože mi to bude primpomínať to ako veľmi mi moja mala sestrička chýba.
Zbohom Maya.
