SAPPHIRE
Keď sme stáli na hraniciach krajiny kentaourov, povedala som im nech zastavia. A zosadnú. "Držte sa pri mne a nerozprávajte sa s nikým." Zavelila som. "Dobre." Vzdychol Jack. Vstúpili sme teda na ich územie s pocitom že ma poslúchnu. Kráčali sme, až sme prišli pri veľkú bránu. Bola som mierne prekvapená že nás ešte nenapadli za to že sme na ich územii, ale nejako som sa tým nezaoberala pretože nám to prišlo vhod. Pred bránou stáli dvaja kentauri. Premerali si nás pohľadom. "Čo tu chcete?!" Opýtal sa arogantne jeden z nich. "Prišla som za Bane-om." Bane, bol niečo ako kráľ, všetci ho počúvali na slovo a mali u neho rešpekt. "Vie o vás?" Opýtal sa tentoraz druhý kentaur. "Áno." Zaklamala som. Bez slova nám otvorili bránu a my sme vstúpili dnu. Na tvári sa mi rozhostil úsmev keď som videla, že sa tu nič nezmenilo od toho čo som tu bola naposledy. "Držte sa pri mne." Zopakovala som im to čo som im hovorila pri hraniciach. "Fajn." Povedal Mark. Pokračovali sme teda cestičkou, do stanu samotného Banea. Cestou na nás hádzali pohladi rôzneho typu. Niektoré boli pohŕdavé, prekvapené a dokonca sa našli aj obdivné. Keď sme prišli pri stan, vošli sme dnu. "Čo ťa sem privádza dračia bojovníčka?" riekol, keď si všimol že pred ním stojím. "Prišla som po svoj dlh, Bane." Povedala som a zapozerala som sa mu do očí, a dala mu tým najavo že to čo hovorím myslím vážne. "Čo odomňa žiadaš?" Riekol trochu vyvedení z mieri. "Pomoc." Vydýchla som. "Môžem ti ponúknuť vojsko. Ale len za cenu Ak mi sľúbiš že máme šancu vyhrať." Bola jeho odpoveď. "Sľubujem." Povedala som s istotou v hlase aj keď som si taká istá v skutočnosti nebola. "Pár dní tu môžete ostať. Potom už je na tebe čo spravíš." Povedal a venoval sa svojim veciam. "Zbohom." Povedala som a odchádzala zo stanu v tesnom závese Marka a Jacka. Ja som mala svoj vlastný stan, Jack s Markom mali svoj vlastný spoločný. Prezliekla som sa do bielej nočnej košele a ľahla si. Zaspávala som s myšlienkami na vojnu, a tým či máme nejakú šancu ju vyhrať.
