SAPPHIRE
Vedela som že sa vojny čím ďalej tým viac približujú k našim hraniciam. Ale vedela som aj to že sú si vedomí toho že ak ich prekročia, podpíšu rozsudok smrti. Bola som si vedomá však aj toho že toto sama nezvládnem, a že budem potrebovať aj pomoc druhých.
Ale niečím som si bola istá a to tým že ten bojovník ktorý prišiel pred pár dňami, nebude jediný ktorý príde. Buď odo mňa budú chcieť to čo je moje alebo pomoc. Lenže moja odpoveď bude vždy rovnaká, bojujem za svoju krajinu a za svoj domov. Nemám dôvod bojovať za iných. Nie som im nič dlžná. Ako som predpokladala tak sa aj stalo, skutočne prišli ďalší bojovníci.
"Vieme že si tam dračia bojovníčka!"
"Čo chcete?" Opýtala som sa S kľudom v hlase, zatiaľ nebol dôvod byť na nich odporná.
"Posiela nás kráľ Amares, žiada O tvoju pomoc, aká je tvoja odpoveď?"
"Rovnaká. Nebudem bojovať za nikoho."
"Prečo si tak sebecká, A myslíš iba na seba?! Tebe je jedno, že V našej krajine umiera niekoľko tisíc ľudí len kvôli tomu že nie si ochotná pomôcť niekomu inému?!"
"Prečo by som mala pomáhať vášmu kráľovi, keď si za to môže sám?!"
"Čo ty o tom môžeš vedieť?! Iba sa schovávaš, nevieš nič iné!"
"Mark! To už stačí!"
Už som myslela že tam ten druhý bude iba stáť, a počúvať našu výmenu názorov.
"Odíďte, a nikdy sa sem viac nevracajte. Moju odpoveď poznáte. Zbohom."
Povedala som s kľudom v hlase A otočila sa A zaskočila zo stromu na ktorom som stála a pozorovala dvoch rytierov.
Chvíľu som počula ako sa O niečom rozprávali, no nakoniec ma poslúchli a odcválali na svojich koňoch preč.
"Prečo si to urobila?" Pýtal sa Zaire keď som sa vrátila na vysokú skalu a sadla si pri neho.
"Pretože toto nie je môj boj. Ak budem musieť bojovať, budem. Ale za svoju krajinu A nie za niekoho iného."
"Ako myslíš." Odpovedal a vzápätí odlietal preč.
