Sedím na starej, machom zarastenej lavičke, ako každý večer. Okolo mňa ani živej duše. Iba stromy, ktoré sa chystajú na zimný spánok. Zem prikryla prikrývka z lístia. Obklopuje ma čierno čierna tma. Všetko vyzerá tak depresívne. No mne sa to páči. Mesiac, ktorý aspoň trocha osvetľoval okolie, začína pomaly pohlcovať obrovský tmavý mrak. Blíži sa dážď. Cítim to. Odrazu začujem kroky vedľa mňa. Otočím hlavu. Vedľa mňa stojí vysoký chlapec, v čiernej bunde a s kapucňou na hlave. Fajčí "Smiem si pridanúť?"opýta sa a pomaly vyfúkne dym. V hlave mi znie jeho prenikavý hrubý hlas. Iba prikývnem. V tichosti sa vedľa mňa posadí. Začínam mať akési nutkanie znova počuť jeho hlas. Vôbec nerozumiem tomuto pocitu. No napriek tomu začnem konverzáciu. "Prečo si si z toľkých prázdnych lavičiek v tomto parku vybral práve tú na ktorej sedím ja?""Vlastne sám neviem."odpovie stručne, postaví sa a odíde. Bolo to zvláštne. Ale čosi vo mne chce vedieť viac o tom záhadnom chlapci. Dúfam, že aj zajtra si ku mne prisadne.
