Dnes znova sedím na lavičke. Cítim, že každým dňom je chladnejšie. Prichádza zima. To krásne farebné lístie na zemi sa zmenilo na hnedú kašu. Všetko navôkol vyzerá ešte viac depresívne ako predtým. Mráz mi prebieha celým telom zakaždým keď zafúka vietor. No napriek tomu som musela vyjsť von. Dnes akosi príliš dlho čakám na neznámeho chlapca. Čo o ňom vlastne viem? Iba jeho meno. No je pre mňa zaujímavou záhadou. Chcem počuť viac jeho názorov. Môžem sa potom zamýšľať nad menej zlými vecami ako zvyčajne. Počujem kroky. Otočím hlavu a usmejem sa. "Včera si neprišla"prehovorí ku mne. "Prepáč, nemohla som"odpoviem. "Prečo?"opýta sa nechápavo. " Moja mama je ťažko chorá, musela som byť s ňou"odpoviem skleslo. "Chápem. Je mi ľúto že je chorá. Musíš jej byť oporou v týchto chvíľach"odpovie a chytí ma za rameno. Chce ma povzbudiť. Jeho dotyk cítim na pokožke aj potom, čo dá svoju ruku preč. Ani neviem, prečo sa mi zdal tak obyčajný dotyk príjemný. "Dnes si si ešte nezapálil cigaretu"zmením rýchlo tému. "Povedal som si, že prestanem." "Prečo si vôbec začal?"opýtam sa. "Stres z toho čo sa deje všade okolo mňa. Škola, rozvod rodičov. Už som to nezvládal."zdôverí sa mi. "A napriek tomu vyzeráš ako silný muž. Musíš sa naučiť vysporiadať s prekážkami, ktoré ti život dá. A ver mi, budú stále ťažšie." " Snažím sa byť silným, no niekedy to nejde. Ale to ako ty sa staviaš k životu je pre mňa inšpiráciou. Budem sa snažiť viac. A brať život taký aký je."povzbudivo sa usmeje. Som ohúrená jeho slovami. Práve mi zložil poklonu. Vzalo mi to všetky slová a tak sa iba vďačne usmejem. Jeho prítomnosť je pre mňa čím ďalej tým príjemnejšia. Konečne som našla niekoho kto mi rozumie. Ale znova musím odísť. No dnes odchádzam s príjemným pocitom. S pocitom, že som v neznámom chlapcovi objavila priateľa.
