Dnes žiadna lavička, žiaden neznámy chlapec. Sedím doma na parapete a pozerám z okna von. Určite už ma čaká. No dnes nemôžem prísť. Mame nie je dobre a musím na ňu dávať pozor. Je veľmi chorá a to ma ťaží na srdci. No neviem ako jej pomôcť. Ale snažím sa byť pri nej najviac ako sa dá. Rozmýšľam nad tým, prečo práve tí najlepší, najskormnejší a najmilší ľudia majú také nešťastie. Prečo tí, čo opovrhujú vlastným životom sú zdraví a tí, ktorí život milujú sú chorí a často nemôžu žiť naplno. Nerozumiem tomu. A možno to ani nikdy nepochopím. Iba sa s tým musím zmieriť. Každý z nás si musí vážiť svojich najbližších kým ich má, lebo keď ich stratí, už bude neskoro. Schádzam z parapety. Idem skontrolovať mamu do izby. Spí. Dám jej pusu na čelo a odchádzam do svojej izby. Spať. Pretože spánok je jediným únikom od reality.
