Znova tá istá lavička, tma a chlad. To ticho navôkol ma núti rozmýšľať. Rozmýšľam nad chlapcom, ktorý si ku mne včera prisadol. Bol záhadný a mierne ma desil. Vôbec som mu nevidela do tváre a to ma núti o ňom premýšľať ešte viac. Túžim ho vidieť. Túžim zistiť kto sa skrýva pod čiernou kapucňou. V tom začujem kroky. Otočím hlavu. "Smiem si prisadnúť?"opýta sa tú istú otázku ako včera. A ja znova len prikývnem. Dnes na sebe má ruflovú bundu a pod tým čiernu mikinu. No na hlave má stále kapucňu. Z vrecka vyberie balíček cigariet a jednu si zapáli. Hneď si uvedomím, že naňho pozerám už príliš dlho a rýchlo sklopím hlavu. "Kľudne sa pozeraj"povie s pobavením v hlase. "Aj tak ti nevidím do tváre tak načo?"odvrknem. V periférnom videní sledujem ako si dáva dole kapucňu. Otočím sa k nemu. Bez kapucne vyzerá ešte viac príťažlivo. Má krásne modré oči, ktoré vynikajú aj napriek tme ktorá nás obklopuje. Biele vlasy má prirodzene strapaté. Na jeho bledej tvári si všimnem mierne červené líčka, ktoré spôsobila zima. Musím sa nad tým pousmiať. Vyzerá to milo. "Prečo sa usmievaš?"opýta sa mierne prekvapene. "Páčia sa mi tvoje červené líčka"odpoviem úprimne, znova sa usmejem a postavím sa na odchod. "Budeš tu aj zajtra?""Budem, tak ako každý večer"odpoviem a odkráčam preč.
