Ďalší deň, rovnaká lavička. Vonku je chladnejšie ako včera. Zima sa prediera cez môj kabát a chladí moju pokožku. Pofukuje jemný vietor, ktorý ma hladí na tvári. Som zahĺbená vo svojich myšlienkach natoľko, že si nevšimnem príchod toho neznámeho chlapca."Ahoj"prehovorí ku mne. Mierne vyľakane k nemu otočím hlavu a usmejem sa. Prisadne si. Dnes bližšie ako zvyčajne. A možno sa mi to iba zdá. Zapáli si cigaretu, tak ako každý večer. "Rozmýšľala si už niekedy nad tým čo bude po smrti?"opýta sa vážnym tónom. "Zamýšľam sa nad tým často, no stále som nedošla k nejakému logickému záveru"odpoviem mierne zaskočená jeho otázkou. "Podľa mňa duša po smrti musí prejsť viacerými telami. Ako keby sme stále dostali šancu žiť lepší život, urobiť lepšie rozhodnutia. A keď budeme spokojní sami so sebou, pôjde naša duša do neba." Páči sa mi jeho zmýšľanie. A to s akou vážnosťou rozpráva. Je o tom úplne presvedčený. "To znie celkom logicky. Je zaujímavé ako rozmýšľaš"odpoviem. "Budem to brať ako kompliment"odpovie so smiechom. "Prečo tu vlastne chodíš každý večer?"opýta sa nechápavo. "Dobre sa mi tu premýšľa. Môžem byť chvíľu mimo toho chaosu a hluku. Tu si môžem oddýchnuť"odpoviem a usmejem sa na neho. "Úplne to chápem"odpovie úprimne. Ešte chvíľu sedíme len tak pri sebe. Obaja mlčíme. No nie je to to trápne ticho. Obaja sme ponorení do svojich vlastných myšlienok. Zaujímalo by ma, prečo sem chodí on. No dnes už nie je čas sa ho opýtať. Musím ísť domov. Postavím sa z lavičky. "Uvidíme sa zajtra"poviem a otočím sa na odchod. "Samozrejme, ako každý večer"počujem za sebou, no už sa neotáčam.
