Môj Šéf 2

Prológ.

Prvé, čo som ráno spravila bolo to, že som si zívla a ponaťahovala svoje telo. Postavila som sa z postele a prešla som k zrkadlu. Vyzliekla som si pyžamo a ostala som iba v spodnom prádle. Obzrela som si svoje telo a musím uznať, že som so sebou bola spokojná, aj keď nejaká tá chybička by sa predsa našla. Už som nebola to malé dievčatko, čo neustále rozmýšľalo, čo bude robiť, ako sa bude obliekať, a kde pôjde, keď sa bude nudiť. Už som bola dospelá žena, ktorá mala jasný cieľ. Nájsť si konečne toho pravého chlapa a zostarnúť s ním. Určite vás zaujíma, prečo tu nevravím nič o Aronovi. Jednoduchá odpoveď. Pred šiestimi rokmi sme sa rozviedli. Náš vzťah bol zo začiatku úžasný a vášnivý no postupom času, som cítila, akoby slabol. Aron sa vždy vracal večer z práce dosť neskoro a mala som pocit, že mi je neverný. Čo sa týka mojich rodičov, tak tí sa k tomu radšej nevyjadrovali. Bola som za to rada, pretože je to môj život a bolo to moje rozhodnutie. Na viac teraz som so sebou nadmieru spokojná. Prácu mám výbornú a som najlepšia právnička aká kedy v našom meste bola.

Prešla som ku skrini, ktorú som otvorila a následne som z nej vybrala bielu blúzku a úzku čiernu koženú sukňu, ktorá bola na mne doslova obtiahnutá. Na nohy som si dala biele lodičky na vysokom podpätku a vlasy som si zopla do vysokého chvosta. Možno by ste ma opísali ako štetku, no ja som sa takto cítila pekne a to je predsa hlavné no nie? Po schodoch v mojom vlastnom dome som zišla smerom do kuchyne, kde som si spravila kávu ako každé iné ráno a potom som sa pobrala do práce.

Svoje auto som zaparkovala pred budovou vysokou ako mrakodrap a vystúpila som. Na recepcii ako obvykle už sedela Tereza, ktorá ma vždy pekne pozdravila a prichystala papiere, ktoré musím vypracovať. Bola som za ňu neskutočne rada, pretože to bola super žena a zároveň kamarátka. Asi sa pýtate, čo sa stalo aj so Sandrou že? S ňou som sa prestala rozprávať od kedy som sa rozviedla s Aronom. Od vtedy sme si nezavolali, nenapísali ani sa nijako inak nekontaktovali. Prešla som k výťahu, ktorý ma následne vyviezol na dvadsiate poschodie, kde sa nachádzala moja kancelária. Vstúpila som dnu a čakalo ma milé prekvapenie. Môj šéf, sedel na kresle, ktoré mám uprostred kancelárie.

"Dobre ráno pán Stone, želáte si?" Opýtala som sa zdvorilo a všetky veci som si položila na môj pracovný stôl.

"Oh Tália! Ako rád ťa vidím! Mám na teba jednu požiadavku. Teda je to skôr osobné. Jeden môj známy ma problém s jednou ženskou a nevie si rady. Keďže si ty naša najlepšia pracovníčka, mohla by si ten prípad zobrať?" Opýtal sa ma a všimla som si vedľa neho položený nejaký spis.

"O koho sa jedná?" Opýtala som sa a sadla som si za pracovný stôl.

"O známeho. Meno ťa trápiť nemusí, poprosil ma o diskrétnosť." Žmurkol na mňa a ja som len nadvihla obočie.

"Dobre teda. Nemám s tým žiadny problém." Povedala som na rovinu a narovnala som si blúzku, pretože bola mierne pokrčená.

"To som veľmi rád, samozrejme za tento prípad dostaneš dvojnásobok." Do široka sa usmial a postavil sa. Svoj zrak, ktorý som upierala na zapnutý laptop som teraz premiestnila naňho.

"Tak to by ste mi takéto úlohy mohli dávať častejšie, čo na to poviete?" Zavtipkovala som, aj keď si nie som istá, či môj vtip pochopil, pretože sa tváril čudne.

"Veľmi vtipné." Povedal bez náznaku akejkoľvek emócie a potom odišiel. Pred tým ešte podišiel k môjmu stolu, na ktorý mi položil spis. Vzala som ho do rúk a otvorila. Musela som sa zasmiať. Opäť nejaký zazobaný bastard si to užíval s nejakou, ktorá ho pekne ojebala a teraz ho chce pripraviť o štvrtinu majetku. Začala som to trochu študovať do podrobna a bolo to vážne zaujímavé. Niektoré pasáže mi presne pasovali na Arona. Nechápem, prečo moje myšlienky stále ubiehajú k nemu, keď sú to už dobré roky, čo som ho videla naposledy.

Keď bol čas obeda, zbalila som si všetky veci a vybrala som sa do najbližšej reštaurácii. Dole na recepcii ma však zastavil John.

"Tia!" Zvolal moje meno, na čo som len prekrútila očami. Spravil si z môjho mena skratku no chápete to?!

"No?" Otočila som sa naňho a usmiala sa.

"Kam ideš?" Opýtal sa zaujato a premeral si ma pohľadom. Oh chlapče! Nechcel by si ma vyzliekať pohľadom viac nenápadnejšie prosím? Takto mi to nerobí dobre.

"Na obed. Chceš sa pridať?" Opýtala som sa a vystrúhala na svojej tvári falšovaný úsmev. Niekedy mi už parádne lezie na nervy.

"Samozrejme!" Hneď prikývol a vybrali sme sa von z budovy. Samozrejme počas cesty, nezabudol svoju ruku dať na môj pás a klesol ňou ešte nižšie, takže sa ocitla na mojom zadku. Automaticky som jeho ruku odstrčila, na čo sa len uchechtol. Vošli sme do reštaurácie a sadli sme si k oknu, keď tu zrazu sa ma opýtal otázku, ktorá mi úplne vyrazila dych!