Môj Šéf 2

Epilóg.

Prešlo pár mesiacov od toho, čo sa udialo a ja som vôbec nevedel, čo je s Táliou. Úprimne ma to rozčuľovalo, pretože čaká moje dieťa a nikto mi nedal vôbec nič vedieť. Všetci sa tvária akoby ju ani nepoznali. Odišla? Zabudla na mňa? Začala nový život? Súd prebehol v poriadku, pretože dokumenty, ktoré vypracovala Tália mi doniesol Derek a Silvia proti nám nemala šancu. Dokonca som na ňu podal žalobu za krivé obvinenie. Mali ste vidieť ako jej stuhol úsmev, keď si vypočula rozsudok. Bol som neksutočne šťastný, pretože Tália ma z toho dostala a tým pádom všetky moje peniaze ostali na mojom účte. Práve som sedel v bare a popíjal svoj drink. Barman, môj kamarát sa len na mňa škeril a ja som vôbec nechápal dôvod.

"Čo to s tebou Aron tá mladá porobila. Kedysi sme tu chodievali stále pamätáš sa?" Opýtal sa ma a ja som súhlasné prikývol a vyhrnul si rukávy na košeli. Pozrel som sa na hodinky a akurát bolo desať hodín, čiže dve hodiny po súde odkiaľ som išiel rovno sem.

"Ľudia sa menia." Zasmial som sa a odpil si. Poobzeral som sa po bare a tu to hádam žije dvadsaťštyri hodín denne. Štetky sa tu obšmietajú okolo každého druhého chlapa a niektorí by ich najradšej ohli aj päť krát, no uvedomia si, že majú doma rodinu, ku ktorej sa majú vrátiť.

"Ahoj fešák." Usmiala sa na mňa jedna blondína a prisadla si.

"Čo by si povedal na takú malú rozkoš hmmm?" Palcom mi prešla po ruke a potom si zahryzla do pery. Som dúfal, že si zahryzla tak silno, že sa jej spustí krv a dostane rozum no zrejme ma niekto tam hore nemá rád. Otočil som sa k nej s úsmevom a už si myslela, že vyhrala no mýlila sa.

"Ak do piatich sekúnd neodpáliš tak prisahám, že tu skončíš na podlahe mŕtva." Žmurkol som a ako na povel sa postavila a odpochodovala k ďalšiemu.

"Neviem, čo to je za ženu, ale tá ťa musí mať pekne omotaného okolo prstu. Ty si v živote neodmietol žiadnu štetku." Zasmial sa a ja som ho spražil pohľadom spolu s mojim dokonalým úškrnom.

"Drž hubu." Povedal som a dopil posledný drink, ktorý som tu mal. Zaplatil som a vybral som sa do nemocnice pozrieť svoju matku. Pred pár dňami dostala infarkt, ktorý prekonala len tak tak a nechali si ju pár dní na pozorovanie. Sľúbil som jej, že hneď po súde sa tu zastavím.

"Dobrý, kde tu leží Fallerova?" Opýtal som sa sestričky.

"Poschodie 3 izba číslo 222." Usmiala sa na mňa na čo som prevrátil očami a vybral sa k izbe. Keď som vošiel do izby a pozrel na osobu ležiacu na lôžku skoro som dostal infarkt. Ostal som tam stáť ako obarený a pozeral, čo sa to deje. Zrazu som počul hlasy, ktoré sem smerovali no ani tie ma nedonútili k pohybu.

"Aron?!" Ozval sa Derek no môj zrak stále spočíval na lôžku, kde ležal celý môj život a to len kvôli mne.

"Ako si sa sem dostal?" Opýtal sa ma. Pozrel som sa naňho no môj pohľad bol čím ďalej tým viac sklenený.

"Prišiel som za svojou matkou no ani v najhoršom sne by mi nenapadlo, že ma pošlú k nej. A čo tu kurva robí?!" Schytil som ho za golier a pritlačil k stene.

"Ako je kurva možné, že o nej vieš a ja nie!" Zhúkol som no Jason ma upozornil, že mám držať zobák.

"Pod na chodbu všetko ti vysvetlím." Povedal a naznačil nech výjdem von. Keď zatvoril dvere tak spustil dlhý monológ.

"Vieš, keď som ti vtedy povedal, že ju odnesiem tak som ju zobral k nej domov. Mysleli sme, že to bude iba škrabanec no potom však začala krvácať silnejšie, tak sme ju zobrali do nemocnice. Dieťa je našťastie v poriadku no pri živote ho musia udržiavať prístroje, pretože Tália je veľmi slabá aby dokázala ten plod výživovať sama. Taktiež je v kritickom stave. Doktori jej na prežitie nedávajú veľkú šancu, no my veríme, že to zvládne. Je predsa silná......." Ďalej rozprával ešte čo povedal doktor a potom sme sa opäť pobrali k nej dnu. Prisunul som si k nej stoličku a chytil ju za ruku. Chalani sa pobrali na chodbu a ostali sme tam teraz iba my dvaja.

"Láska. Tak veľmi ma to všetko mrzí." Povedal som a pobozkal jej ruku.

"Ani nevieš ako.. každý deň na teba myslím a rozmýšľam, čo som spravil zle. Je toho veľa ja viem, no najviac zo všetkého ľutujem, že som ťa pred piatimi rokmi nechal odísť a nezastavil som ťa. Ak by sa dal vrátiť čas spravil by som všetko inak. Ver, že som to takto nechcel." Šepkal som jej do ucha a modlil sa aby moje slová počula. No stále ležala nehybne a ja som dúfal, že by sa možno pohla.

"Ak budeš niekedy schopná, prosím odpusť mi všetko." Boli to moje posledné slová, než som vyšiel von a bez slova som odišiel. Nasadol som do auta a cesta k miestu, kde sme spolu trávili veľa času trvala asi tridsať minút. Keď som došiel na miesto išiel som lesnou cestičkou a zastal som až na veľkom útese. Voda sa hádzala o skaly a bol to krásny efekt, na ktorý sme sa zvykli pozerať spolu a tu sme si vraveli všetko úprimne. Mobil som hodil do trávi no zrazu sa rozozvučal. Keď som videl, že mi volá Derek ignoroval som to. Nevzdával to a volal ďalej. Pozeral som sa smerom dole a rozmýšľal. Odkedy sa zo mňa stala taká troska? Vážne tu teraz rozmýšľam o tom, že by som sa zabil? Keď zvonenie neutíchlo tak som ten mobil zdvihol.

"Prečo ma kurva rušíš?!" Zvarčal som.

"A-Aron." Ozval sa ten krásny anjelský hlas a mne skoro vypadol mobil z rúk. Prebrala sa!

"Tália?" Ozval som sa ako idiot, akokeby som nevedel, že je to jej hlas.

"Prídeš prosím?" Zašepkala.

"Hneď som tam." Zložil som a hneď nasadol do auta a vyrazil na cestu..........

Tália: a takto sme žili všetci šťastne. Aron dodržal presne to, čo mi pri oltári po druhý krát sľúbil. Bol pri mne vždy: v šťastí i nešťastí, v láske i v chorobe, v dobrom aj v zlom. O pár mesiacov sa nám narodil krásny chlapček, ktorému sme dali meno Tristan po Aronovom dedkovi, ktorého mal veľmi rád. Spoločne sme dozerali na Tristana a naše ďalšie dve deti dlhé roky, až kým neprišiel náš čas a naša cesta tu na zemi sa skončila.......

KONIEC.....

ĎAKUJEM VŠETKÝM, ČO TÚTO KNIHU ČÍTALI AŽ DO KONCA. POĎAKOVANIE PATRÍ VŠETKÝM, ALE HLAVNE DIEVČATÁM, KTORÉ MI STÁLE ZANECHALI KOMENT! 😇❤️❤️❤️ VŽDY MA TO POTEŠILO A POVZBUDZOVALO ĎALEJ V PÍSANÍ!!!

TEŠÍM SA NA VÁS PRI NOVEJ KNIHE, KTORÁ BY MALA VÝJSŤ EŠTE DNES! 😇❤️

ĎAKUJEM!

S POZDRAVOM 77NOBODY77❤️❤️🙈