Môj Šéf 2

5. Kapitola

Z pohľadu Tálii

Uháňala som do práce len čo mi nohy stačili. Nehovoriac o tom, že už dosť meškám. Mala som tam byť pred pol hodinou. Lenže pani zápcha si zamyslela, že bude práve dnes! Ako ja nenávidím pondelky! Veď on ma rovno vyrazí! Veď dnes sa mám stretnúť s jeho známym a poriešiť ten prípad. Zazobanec je už zrejme tu, pretože medzi všetkými tými starými autami sa týčilo to jeho čierne Porsche! Vtrhla som do budovy ako stádo koní a uháňala do svojej kancelárie. Všetky veci som hodila na stôl a snažila sa chytiť dych. Zapla som laptop a pustila som sa do práce. Bola som do práce tak pohltená až som si nevšimla svojho šéfa ako vošiel do mojej pracovne.

"Tália? Prosím ťa poď, o malú chvíľu ťa s ním zoznámim." Zobrala som si teda papiere a spoločne so šéfom som sa vybrala do jeho kancelárie. Keď sme boli už uňho sadla som si do kresla, tak že som bola chrbtom k dverám. Zrazu sa ozvalo zaklopanie a potom následne niekto vošiel dnu.

"Ospravedlňujem sa, že meškám. Niečo mi do toho vošlo a musel som si odskočiť." Moje telo rázom stuhlo. Môj mozog odmietal vykonať hocijakú službu, alebo čo i len sa otočiť. Moje telo pohltili zimomriavky, pretože hlas, ktorý som práve počula mi skoro privodil infarkt, teda donútil moje srdce byť ešte rýchlejšie, než bolo vôbec povolené. Na sucho som pregĺgla až sa mi to zdalo príliš nahlas. Prosila som boha aby to bola len nejaká nočná mora, alebo aby to bol len nejaký sen, z ktorého sa ochvíľu zobudím no bohužiaľ. Dobre som vedela, že to sen nie je, a že ten, kto stojí za mnou je skutočný a je práve tu a teraz. Oh! Prečo ja mám tak neskutočnú karmu.

"Je zrejme nevychovaná." Dodal Aron a ja som prekrútila očami. Postavila som sa a otočila sa mu tvárou v tvár. Prv, čo som zbadala bol široký úsmev, no na mojej tvári bola neutrálna maska. Keď však zistil, kto som jeho úškrn tak rýchlo ako sa tam objavil aj zmizol a jemne pootvoril svoje krásne ružové a plné pery. Jeho oči vyhľadali tie moje, a keď sa mi do nich pozrel hneď som zbadala z jeho strany potvrdenie. Také oči aké mám ja, totiž nemá veľa ľudí, preto sa hneď utvrdil v tom, že som to ja.

"Tália! Čo som ti vravel! Nebuď neslušná a predstav sa!" Zasyčal pán Stone a prepaľoval ma pohľadom.

"Myslím, že to nebude treba." Zavrčala som a stále zabíjala pohľadom človeka, ktorý mi zničil moje plány o vysnívanej láske, a vďaka ktorému som na lásku prestala už dávno veriť.

"Tália!" Zavrčal Stone a zabíjal ma pohľadom. Viem, že som riskovala svoju prácu, no človek, ktorý stál predo mnou mi zrazu pripomenul všetko, čo som zažila. Tú bolesť, smútok, hnev, no aj lásku a radosť.

"Má pravdu." Povedal zrazu Aron a Stone naňho pozrel nechápavo.

"Myslím si, že by ste mali konečne vedieť s kým máte tú česť. Predstavujem Vám pán Stone môjho bývalého manžela." Povedala som to neutrálne bez štipky emócie. Stone len otvoril ústa v nemom úžase a potom ich aj zatvoril. Ja som rýchlo vyšla z kancelárie a uháňala preč, skôr než ma stihol niekto z nich dobehnúť. Vybehla som z budovy a nastúpila som do firemného auta. Mierila som na svoje obľúbene miesto, kde chodím vždy, keď som úplne na dne. Zaparkovala som auto neďaleko od diaľnice a vystúpila som. Prešla som cez prašnú cestičku a ocitla som sa pri jazierku. Sadla som si do trávy a hlavu si vložila do dlaní. Rozplakala som sa. Koľko emócií vo mne dokáže vyvolať len pohľad naňho. Prečo sa vrátil!? Prečo?! Chcela som zabudnúť!! No ako, keď je opäť tu?! Prečo mi to robíš naschvál! Čo nevidíš, že už aj tak dosť trpím! Vytiahla som z vrecka mobil a slúchadlá. Dala som si ich do uší a pustila som si pesničku: Marshmello: Here With Me. Potom som si pustila ešte iné, a keď som uznala, že je vhodné sa vrátiť tak som išla spať. V práci som sa snažila všetkým vyhnúť, no keď som vstúpila do svojej kancelárie čakalo ma prekvapenie. Chrbtom ku mne bolo otočený. Jeho sako naňho pasovalo až priam božsky a sledoval okolie z veľkého skleneného okna.

"Prečo to muselo skončiť takto." Prehovoril zrazu a ja som nechápala. Nemala by som byť ja tá, ktorá by sa to mala pýtať?!

"Čo tým myslíš!" Opýtala som sa zmätene.

"Tália! Nehraj sa na blbú! Ty dobre vieš čo!" Otočil sa na mňa a jeho dva veľké smaragdy, ktoré som tak milovala sa opäť zabodli do mojich očí. Tália! Zdravý rozum! Nedovoľ mu opäť aby ťa zlomil!

"Čo si akože myslíš? Že ak tu na mňa vytiahneš staré city, tak že sa ti hodím do náručia alebo čo? Si trápny Aron! Si tu kvôli súde, že? Tak prečo nezačneme riešiť to, čo máme, a prečo riešime to, čo je už dávno nepodstatné?" Opýtala som sa posmešne a s dávkou odporu. On však neodpovedal nič. Namiesto toho spravil dva veľké kroky smerom ku mne a skôr než som stihla niečo vôbec povedať, alebo sa odtiahnuť svoje pery priložil na tie moje a mnou opäť prešli všetky pocity, ktoré som mala pred jedenástimi rokmi......