Môj Šéf 2

8. Kapitola

"Ty nerozumieš, že tá fotka ťa môže stáť celý ten súd?!" Kričala som naňho už po tridsiaty krát. On si to stále nedá povedať! Tá fotka je presne identická s tou, čo mám v mobile. Čiže, tá žena má ešte stále jednu fotku, na ktorej je on presne otočený chrbtom. Dá sa ho ľahko rozpoznať vďaka jednému malému detailu.

"Nemôže! A na viac je veľa takých ľudí, čo sú chrbtom ako ja." Zahundral pobavene a pozrel na mňa jedným okom. Buchla som rukami do stola na čo podskočil.

"Neser ma Aron ak to dáš na súd vravím ti, že hneď v prvých pätnástich minútach ťa odhalia! Potom budeš mať po svojich miliónoch!" Precedila som to skrz zuby a spražila ho pohľadom. Ako ma dokáže vytočiť, ohhh!!!

"A čo teda navrhuješ pani dokonalá?" Opýtal sa to ironicky. Tak rada by som mu vrazila no neviem, čo očakávať.

"Chcela by si mi vraziť, čo?" Opýtal sa ešte s väčším úškrnom. Spomínala som už niekedy, že sa ho bojím, pretože si myslím, že mi dokáže čítať myšlienky?! Ak nie tak to vravím teraz!

"Áno chcela, lenže teraz na to nemám vôbec čas!" Svoj pohľad som premiestnila niekde na stenu a odmietala sa mu viac pozrieť do očí. Lenže to netrvalo dlho.

"Tak potom sprav to, čo vravím." Trhla som hlavou a zabíjala ho pohľadom. Hajzel! Zase dostal, čo chcel.

"A ak nespravím tak čo?" Opýtala som sa povokačne a nadvihla obočie. Ak si myslí, že ma dokáže zlomiť tak je na veľkom omyle. Ale Tália! Už sa prestaň klamať! Ty dobre vieš, že on ťa dokáže zlomiť vždy, keď chce!

"Vieš, že môžeš ľahko prísť o prácu?" Elegantne si spojil dlane a sedel za tým stolom ako najväčší Boh na svete. Ha! To si myslíš len ty môj zlatý!

"No nevrav." Usmiala som sa, čo ho dalo by sa povedať mierne zaskočilo.

"Viem, že si všetkého schopný no poviem ti jednu vec. Buď spravíš to, čo poviem ja alebo môžem kľudne odísť a ver mi, nebudem mať problém si nájsť inú prácu. Takže ty tým pádom prídeš o peniaze a ja si budem ďalej spokojne žiť." Usmiala som sa a nadvihla jedno obočie. Vedela som, že som vyhrala, pretože jeho pohľad vravel za všetko.

"Dobre teda." Povedal to neutrálne bez emócií no však zahliadla som na chvíľu aj na jeho tvári malý úsmev.

"Inak, Gratulujem." Povedal, než som odišla. Zastavila som sa a otočila sa k nemu.

"Prečo?" Opýtala som sa zmätene.

"Veď predsa tvoje zasnúbenie." Povedal a potom sa už venoval svojim papierom. Cítila som, že sa mi slzy tlačia do očí. Zatvorila som dvere a potom rýchlo odišla. Prečo ma to tak bolí? Mala by som ho nenávidieť no ja cítim, že ho ešte stále milujem. Pane bože! Ja ho milujem!

Domov som prišla až neskoro večer, pretože som bola ešte v meste. Zatvorila som dvere a veci zhodila na zem.

"No ahoj Miuš!" Pozdravila som svoju mačku, ktorá sa ku mne hneď túlila. Pustila som ju na zem a prešla som do obývačky. Ľahla som si na gauč a zapla som telku. Ovládač som položila na svoje brucho a potom som o malú chvíľu cítila ako sa mi podlamujú viečka a následne ma pohltila tma.

Sadli sme si teda k nášmu stolu a ako prvá som od neho odtrhla zrak. Aj po tých troch mesiacoch moje city voči nemu nezmizli. Toho som sa najviac obávala. Keď som si na všetko spomenula bolo mi z toho zle. Ako som mu tak mohla naletieť. Dostal, čo chcel. Dostal ma do postele, tým to hasne. Ochvíľku k nám prišiel čašník a objednali sme si. Cítila som na sebe stále pohľad. Vedela som presne koho. Pozoroval ma no najviac určite pozoroval Jacka, pretože o ňom vôbec nevedel. Takže si nemohol myslieť, či je to môj brat alebo priateľ..........

Prebudila som sa opäť na dalšiu nočnú moru. To je snáď neuveriteľné! Snívajú sa mi také malé detaily, ktoré pre mňa nie sú vôbec podstatné. Neznášam tieto nočné mory! Pretrela som si tvár a potom som sa postavila. Vyšla som zo spálne a išla si sadnúť na gauč. Chvíľku som tam sedela a pozerala som von oknom. Mesiac svietil na oblohe ako najjasnejšia hviezda na nebi a ja som rozmýšľala, ako to teraz bude. Opäť pracujem pre neho. Aké to bude? Bude to rovnaké, ako to bolo pred mnohými rokmi? Vlastne, zabudla som, že som včera chcela zavolať Derekovi a Jasonovi. Urobím to dnes! Ale až po práci. Išla som do kuchyne, kde som zo šuflíka vytiahla malý papierik a zobrala som do ruky pero. Napísala som naňho, že: nezabudni zavolať Jasonovi a Derekovi.
Keďže mám vo zvyku hneď zabúdať. Pero som odložila a papierik nalepila na chladničku. Keď som sa vracala do spálne tak som stuhla. Zrazu sa mi v hlave niečo premietlo.

"No ahoj Miuš!" Pozdravila som svoju mačku, ktorá sa ku mne hneď túlila. Pustila som ju na zem a prešla som do obývačky. Ľahla som si na gauč a zapla som telku. Ovládač som položila na svoje brucho a potom som o malú chvíľu cítila ako sa mi podlamujú viečka a následne ma pohltila tma.....

Veď predsa ja som zaspala na gauči! Ako je možné, že som sa prebudila v spálni. Zmocnil sa ma čudný pocit. Otočila som sa a vrátila som sa späť do obývačky. Gauč bol upravený a telka bola vypnutá. Triasla som sa a poobzerala som sa po dome. No všade bolo ticho a pokoj. Na viac, keby v dome niekto bol Mia by ma prišla zobudiť. Rýchlo som teda vybehla na poschodie a zatvorila za sebou dvere. Zaliezla som do postele no potom, keď som zistila, že mám na sebe niečo úplne iné zľakla som sa.

**********

"Ďakujem, že si prišiel." Povedala som mu a tlačila som na seba župan.

"Si si istá, že sa presne stalo to, čo si mi povedala?' opýtal sa, keď sa vracal z pivnice.

"Áno! Zaspala som na gauči! Mala som na sebe veci z práce, a keď sa zobudím tak som len v nočnej košieľke a nohavičkách a k tomu ešte v posteli!" Zavrčím a nepekne naňho pozriem.

"Všetko som prešiel. Zdá sa, že tu nikto nie je." Povedal presvedčivo a premeral si ma. Vybral sa teda k dverám no zastavila som ho.

"Ostaň tu prosím." Zahundrala som a pozrela naňho prosebne.

"Tak dobre." Povedal s úsmevom. Prekrútila som očami a potom sme si obaja sadli.......