Kde je pravda?

Späť v škole

Pohľad Harryho 

Keď ocko dorozprával, nemohol som uveriť, čoho všetkého boli tí dvaja schopní. V tom momente som sa začal obávať svojho návratu do školy. Kým ho otec utešoval, ja som pomalým krokom došiel k oknu a zapozeral som sa na prírodu za ním. ,,Adrián, čo sa deje?" započujem povedať ocka. Po tvári sa mi skotúľa prvá slza. Vzlyknem. O chvíľu sa ocitnem v objatí oboch mojich rodičov. Pritúlim sa k nim a zavzlykám. Obaja ma jemne hladia po chrbte a utešujú ma. ,,Len - len sa bojím, č - čo sa b - bude diať po mojom n - náv - vrate do š - školy." Poviem plačlivo a snažím sa zastaviť plač. ,,Neboj sa zlatko. Budem tam s tebou ochránim ťa. To ti sľubujem." Povie mi ocko a ja sa predsa len trochu upokojím.

,,Ale aj tak poprosím niektorých svojich nasledovníkov, aby ich deti dali na teba pozor." Pridá sa aj otec. ,,Ja, ďakujem vám. Za všetko." Poviem a usmejem sa na nich. Úsmev mi obaja opätujú. Keďže už je večer, vojdem do svojej izby, vykonám večernú hygienu a ľahnem si do postele. Moja posledná myšlienka je, že je obrovská škoda, že musím ísť zajtra späť do školy. Aj keď pod falošnou identitou a mojím pravým vzhľadom, ktorý by som mal mať už ráno vďaka vyprchaniu elixíru.

  Na druhý deň

Keď sa ráno zobudím, tak zistím, že už je takmer pol ôsmej a ja budem musieť o chvíľu s ockom odísť. Preto rýchlo vyleziem z postele a vleziem do kúpelne. Keď sa osprchujem a urobím všetko, čo potrebujem, prejdem do izby, kde mi už škriatkovia pripravili veci na prezlečenie. Pousmejem sa nad ich ochotou a oblečiem sa. Keď som už pripravený, zídem dole do kuchyne a pozdravím sa. O chvíľu sa už aj s ockom premiestňujem do Rokfortu. Do Veľkej siene prídeme práve včas na raňajky. Hneď, ako nás riaditeľ uvidí, sa mierne zamračí, ale o chvíľu už má na tvári opäť svoju ,deduškovskú masku.' Potom sa postaví a uvíta ma v škole: ,,Vážení kolegovia a milí žiaci, chcel by som vám predstaviť vašeho nového spolužiaka. Toto je Adrián Snape a je synom nášho profesora elixírov. Dúfam, že sa k nemu budete správať tak, ako sa patrí. Teraz ho však ešte musí Múdry klobúk zaradiť." Dopovie so širokým úsmevom a pokynie mi, aby som prišiel bližšie.

Keď prídem dopredu, tak sa posadím na stoličku, ktorú mi prichystala profesorka McGonagallová. Na hlavu mi posadila Múdry klobúk, ktorý sa so mnou začal v mojej hlave rozprávať: ,,Á, Adrián. Konečne sa s tebou môžem porozprávať bez tajomstiev. Tak čo, počúvneš teraz moju radu a necháš sa zaradiť do Slizolinu?" ,,Ty si to vedel a nič si mi nepovedal? Skutočne milé od teba." Poviem sarkasticky, ale usmievam sa. ,,Tak dobre, zaraď ma tam. V Chrabromile ma aj tak nič nedrží..." Viem, že som ho týmto potešil. Ešte chvíľu je ticho, ale potom klobúk vykríkne: ,,Slizolin," a žiaci môjho ocka začnú tlieskať. Usmejem sa a pozriem sa k učiteľskému stolu. Ocko sa nepatrne usmieva a tlieska. Keď si všimne, že sa naňho pozerám, tak na mňa žmurkne a naznačí mi, aby som sa išiel posadiť. Miesto mi uvoľní Draco Malfoy, ktorý ako jeden z mála vie, kto v skutočnosti som, lebo má na mňa dávať pozor. 

Usmejem sa naňho a pozdravím sa: ,,Ahoj Draco. Počul som, že si jeden z vyvolených. Je to pravda?" Spýtam sa a skloním hlavu, lebo cítim, že som sa začal červenať. Jeho prítomnosť ma vyvádza z miery. Uvedomujem si, že ho milujem, ale bojím sa, že moje city nie sú opätované... ,,Ahoj Adrián. Skutočne máš pravdu. Aj ja som jeden z tých šťastných. Otec dokonca vybavil, že budeme mať spoločnú izbu. Iba my dvaja. No nie je to super?" povie Draco nadšene a ja si všimnem, že má na líčkach miernu červeň a je nepokojný. Mohlo by to znamenať to, čo si myslím, že to znamená? Ale nie, Draco by ma nikdy nemohol milovať. Napriek tomu sa tiež pousmejem a kývne na súhlas. Potom už raňajky prebiehajú v tichu, než mi príde ocko dať rozvrh na zajtrajší deň a odoberieme sa s blondiakom do našej izby. Dnes sa ešte neučím, lebo by to bolo príliš nápadné.

V izbe sa s Dracom rozprávame a smejeme sa. Izba je skutočne krásna. Zladená do zelenej so striebornými ornamentmi. Pri stenách sú skrine a veľa poličiek, ktoré sú plné kníh. Celej izbe dominujú dve postele so zelenými obliečkami. Vedľa nich sa nachádzajú dva písacie stoly. Všetok nábytok je z glazúrového tmavého dreva. Potom však musí ísť môj nový kamarát na vyučovanie. Rozlúčime sa teda a on odíde. Ja si ľahnem na posteľ a premýšľam. Je skutočne zaujímavé, že sme si tak rýchlo k sebe našli cestu. Ja som hneď vedel, že s ním nebudem mať problém, ale on ma prekvapil. Myslel som si, že keď sa dozvie kým som bol, bude ma nenávidieť. Ale zrejme som sa splietol a úprimne ma to veľmi teší. Po chvíli mi však začnú padať viečka a ja sa prepadnem do nepokojného spánku plného nočných môr.

Sen

Stojím na nejakej kamennej púšti, na ktorej fúka prudký vietor. Okolo mňa preteká rieka s hustejšou červenou tekutinou a ja sa začínam báť, že viem, čo to je. Uprostred púšte stojí mohutný strom vysoký asi tri metre. Polovica stromu je uschnutá, ale tá druhá kvitne. Pod stromom stojí vysoká postava v čiernom plášti a v ruke drží kosu. Spod kapucne, ktorú má na hlave, svietia dve bordové oči. Úľakom spravím rýchly krok dozadu, ale zakopnem o skalu a spadnem. Nad sebou si všimnem lietať zopár havranov. Na čiernom nebi svieti ako lampa mliečne biely mesiac. Hlavu opäť skloním a pozriem sa na postavu predo mnou. Ani som si nevšimol, že sa ku mne tak priblížila, ale teraz odo mňa stála asi na meter ďaleko. ,,Ahoj Adrián. Verím, že už vieš, kto som." Postava sa odmlčala a nechala mi čas na odpoveď. ,,Pokiaľ sa nemýlim, tak si Smrť. Ale neviem, čo odo mňa môžeš chcieť." Odpoviem a čakám, čo sa bude diať. Spod kapucne sa ozve pohŕdavý smiech. ,,Si chytrý chlapec Adrián. Len ti chcem niečo povedať. Rovnako ako ty, aj ja nemám rád Albusa Dumbledora a tú tvoju adoptívnu matku, ktorá si myslí, že len preto, že je jeho milenka si môže dovoliť naozaj všetko. Preto ti pomôžem ich zabiť. Ale mal by si tiež vedieť aj niečo iné. Mám podmienku. Tvoj otec sa ma pokúsil oklamať, keď vytvoril horcruxy. Nezabijem ťa za jeho chybu, ale keď bude riaditeľ aj Lily Potterová mŕtva, tak budeš musieť odísť a už sa nikdy nevrátiť. Opustíš všetkých, na ktorých ti záleží. Teda pokiaľ sa ti nepodarí ma uspokojiť (ja viem, ja viem) nejako inak." Dopovie Smrť a ja sa zdesím. To predsa nemôže myslieť vážne. Mojim pocitom zrejme zodpovedá aj môj výraz, lebo sa začne smiať a miznúť. 

,,Nieeee..." Zakričím a prudko sa na postelí posadím, až takmer vrazím do Draca, ktorý sa nado mnou skláňa...