Protector (pokračovanie na Killers)

7. kapitola - Hakove tajomstvo

Hajime celý čas spracovával ich rodinné vzťahy. 

Haku a Asami sú súrodenci a majú sestru Ayano, ktorá je bohviekde. Kohaku je ich strýko, je to brat ich matky. Cítil sa ako v inom svete. Za ten čas, ktorý s nimi strávil, si nič nevšimol. Síce... všetci na seba dávali pozor a držali spolu, ale tvorili tím a v tíme sa takéto niečo predsa očakáva. A čo je prekvapujúce, Haku je iný ako si myslel. 

Teda, v detstve bol iný. Pôsobil naňho ako človek, ktorý sa nerúti do boja, ale je radšej v ústraní a radí ostatným.

"Chcem, aby ste pochopili, že ja nikdy svoju rodinu a priateľov nenechám v štichu," povedal ten muž s abnormálne veľkou hlavou.

"Prečo si vtedy ušiel?" vyštekol naňho Hajime zamračene a opäť cítil ten starý známy adrenalín, ktorý tu bol nedávno - ak toho veľkohlavého zaškrtí, uľaví sa mu, ak mu aspoň trochu ublíži, tak to bude vždy lepšie, ako by len naňho hľadel a nič nerobil.

"Neušiel som!" ohradil sa nahnevane a prekrížil si ruky na hrudi.

"Naozaj?" naklonil sa pomaly k nemu a nespúšťal z neho oči, "Ja si to pamätám inak. Rozutekal si sa preč po tom..." nedokončil a pozrel niekam inam. Musí sa ovládať. Hlavne sa musí ovládať. Striaslo ho pri pomyslení na tú smutnú udalosť. 

V očiach sa mu pomaličky začali nahŕňať slzy, avšak nedovolil, aby si to ktorýkoľvek z tých dvoch všimol. Vzchop sa Hajime! Začul ten starý známy hlas vo svojej hlave.

"Neušiel som. Išiel som inou cestou, ktorá nebola zatarasená. Mal som plán tej budovy a vďaka tomu som sa vedel v nej dobre orientovať. Zostal som na druhej strane s Asami," vysvetlil mu pomaly a pokojne.

"Čo... čo nám tým chceš povedať?" ozval sa Kohaku zmätene pozerajúc naňho priam naliehavo, aby konečne všetko vyklopil a nechodil okolo horúcej kaše.

Zhlboka sa nadýchol pozerajúc na stôl, pretože v tej chvíli sa nedokázal na nich pozerať. "Ja som..."

"Čo?" ozval sa Hajime naliehavo a jeho srdce bilo na plné obrátky, jeho tep už mal mať infarkt za celú jeho osobu a po chvíli si srdce cítil už v krku a začínal mať pocit, že ho o chvíľu vypľuje, ak to čo najrýchlejšie nedopovie. Čo, čo im chce povedať? Kde... kde je po... Mimovoľne potriasol hlavou a zavrhol tú negatívnu myšlienku.

"Ja som ju vzal sem a operoval ju..." začal hovoriť potichu a nakoniec k nim zdvihol hlavu, "...a dopadlo to úspešne. Asami žije," oznámil im už hlasnejšie jeho tajomstvo a nakoniec vydýchol.

Budova sa pomaly, ale isto, rútila do záhuby. Je to otázka niekoľkých minút, kým ich to celé zavalí. 

Veľkohlavý muž rýchlo obišiel tú obrovskú miestnosť, kde sa bojovalo, inou chodbou, ktorá sa nachádzala na opačnej strane od tej, ktorou prišli. Občas sa rukami pridržiaval o stenu, no neustále utekal a keď sa konečne dostal na tú stranu, ktorú potreboval, uvidel ju tam bezvládne ležať. Ich otca si nevšímal. Pretože už dávno.. už dávno nie je ich otcom. Už dávno sa tak nespráva. 

Zrýchlene dýchal, mal na mysli len jednu vec - dostať sa odtiaľto von spoločne so svojou mladšou sestričkou. Kľakol si na kolená a nemal čas si ju príliš obzerať. Jeho, ešte stále, vystrašený pohľad mu padol na jej katanu. Vzal ju a taktiež puzdro, ktoré si dal okolo pása a potom tam vložil katanu. Ruky vsúval pomaly pod jej telo. Pozorne sledoval, čo robí, pretože všetko naokolo sa triaslo, budova sa rúcala kúsok po kúsku. 

Konečne ju mal v náručí a tak rozhodne vstal a rýchlymi krokmi sa vrátil naspäť na tú chodbu, avšak pokračoval v ceste a nevrátil sa za ostatnými. Predpokladal, že to takto dopadne a bude do toho zapojená polícia, vláda, médiá a to by bolo príliš nebezpečné pre Asami, o ktorú sa v prvom rade musí postarať on. Chce, aby sa uzdravila mimo toho všetkého rozruchu, ktorý sa bude diať. 

Ľudia sa budú pýtať, budú vyšetrovať a skúmať. Budú mať strach z toho, čo im urobili a aké majú schopnosti. 

Potriasol hlavou a všimol si, že chodba sa mierne zužuje, až nakoniec drgol do mohutných dverí na konci chodby, aby sa viac otvorili a už len niekoľko metrov ich delilo od toho, aby sa z tejto budovy dostali preč.

Konečne. Vyšiel von spolu s jeho sestrou, na ktorú sa konečne zahľadel lepšie a detailnejšie ako predtým. 

-Nikam neodchádzaš, sestrička. Tvoj čas ešte nenastal.- Pomyslel si pri pohľade na ňu, na jeho tvári sa zjavil jemný úsmev a zároveň mu odľahlo, keď si uvedomil, že už je po všetkom a že už sa len bude o ňu starať. Ani len ho nenapadlo, že by to neprežila. Bol presvedčený, že ona to prežije. Že je natoľko silná, že to zvládne.

Vrátil sa naspäť do reality a uprel pohľad na vyjaveného Hajimeho a Kohaka, ktorý len naňho nemo hľadeli.

"Poďte so mnou," povedal rozhodným hlasom, vstal a pobral sa k dverám.

Obaja bez slova vstali a pobrali sa za ním. Hajime sa celý triasol, nerozumel mu príliš dobre, keďže mal zaľahnuté v ušiach. Nedokázal to spracovať. Nedokázal tomu uveriť a pritom sem prišiel, aby našiel odpovede. Aby našiel ju. A keď tá chvíľa konečne nastala, jeho vnútro sa z toho nespamätalo a podvedome odmietalo tú skutočnosť, že ten hrozný boj prežila. 

Keď sa zboku pozrel na Kohaka, tváril sa rovnako ako Hajime. Bol vyvedený z miery a tak nevedel, čo povedať. Mlčal. 

Čiernovlasý muž nakoniec od neho odvrátil pohľad a až teraz si uvedomil, že len pomaly kráčajú podlhovastou chodbou a netrvalo dlho, zastali pred predposlednými drevenými dverami. Prudko sa nadýchol pozerajúc na dvere. 

Haku sa na oboch pozrel. Tváril sa vážne a nakoniec sa im otočil chrbtom a pootočil kľučkou. Veľmi pomaličky začal otvárať dvere...

V tom ju zazreli. To nádherné čiernovlasé stvorenie s bledunkou pleťou. To krehké spiace stvorenie, ktoré je priam anjelsky krásne a tak nevinné. 

Je to ona. Je to naozaj ona. Bola taká zakrytá v perinách, že jej boli vidieť len jej krehké bledé ruky, časť bieleho tielka a tvár, ktorú obohacujú jej husté rovné čierne vlasy. 

Hajimemu sa podlomili kolená a začal sťažka dýchať. Mal pocit, že vidí prízrak a celé sa mu to len sníva. Kolená sa mu roztriasli a nakoniec aj podlomili a tak dopadol na ne na zem. Zdalo sa mu, že ho niekto chytil, no nevšímal si, kto to je. Jeho oči sledovali tú krásu pred ním. To, čo tak dlho hľadal, v čo veril. 

Nedokázal vydať zo seba ani len slovko a keby tak urobil, povedal by niečo nezrozumiteľné, keďže je celý roztrasený a jeho vnútro zaniklo a zároveň sa znova obnovilo. Ten pocit nedokáže popísať, lebo to... to, čo cíti je.. radosť... vďačnosť... láska... 

Jeho pohľad venovaný len a len jej, ktorý patrí a vždy bude patriť len a len jej bol zaliaty slzami. Bolo mu to jedno. Po chvíli mu nakoniec slzy stiekli po tvári, až dopadli na jeho čierne tričko. 

Po chvíli konečne trošku začal vnímať okolie a zistil, že mu roztrasený Kohaku s pokojným Hakom pomáhajú sa dostať bližšie k nej. Áno, to presne chce. Byť pri nej. Nie, tak to nechce... 

On chce byť s ňou. 

Cítil, ako sa posadil na stoličku a hneď vedľa neho sa posadil Kohaku, avšak Hajime bol bližšie k Asami. 

Haku po celý ten čas nepovedal nič, vidí ako reagujú a rozumie tomu. Preto sa od nich vzdialil a potichu a veľmi pomaly zavrel za sebou dvere.

Hajimeho ruka sa pohla a pomaličky sa blížila k tej Asaminej. Konečne to pocítil. Hebkú teplú pokožku. Jeho dlaň mal položenú na jej ruke. Po tom, čo sa jej dotkol, akoby doňho kopla elektrina. Bolo to príjemné... ako keby sa do jeho vnútra vrátil život, vrátilo to podstatné, čo v ňom chýbalo. 

Všimol si ako pomaličky pootočila hlavu smerom k nim, avšak nezobudila sa. Obaja sa pousmiali a hľadeli na ňu, ako keby bola ešte malé nevinné dieťa. 

V hlavne sa mu neustále ozývalo: Ona žije. Ona naozaj žije. Je to pravda. Nič neexistuje, len ona. Asami je jeho šťastím. Ona je to, čo ho napĺňa.